Sila stretnutia s pápežom Volanie do kňazstva aj zoznámenie páru. Ako ľuďom zasiahli pápeži do života

Posledné dni mnohí katolíci zvádzajú vnútorný boj. Ísť či neísť? Nestačí zažiť pápežovu návštevu v pohodlí domova cez médiá a neriskovať nákazu? Stojí za to čeliť nepohodliu a dlhému čakaniu? 

Silu osobného stretnutia zažili na vlastnej koži viacerí ľudia, ktorí spomínajú, ako im cez pápeža vstúpil Boh do života.

Keď mu pápež podal ruku, pocítil volanie do kňazstva

Dlhovlasý mladík, ktorý počúval tvrdú hudbu, nerád chodil do kostola a nežil príliš príkladným životom. Pri práci s drevom si na cirkulári odrezal časť z kolena. Vtedy prvýkrát v živote seriózne oslovil Boha, keď čakal na sanitku. „Bože, prečo?“ opýtal sa. Odpoveď neprišla hneď, ale počas zotavovania sa, začal chodiť do kostola. 

„Hľadal som vzťah s Bohom, no stále som cítil, že sedím na dvoch stoličkách a žijem život plný kompromisov,“ spomína na svoje obrátenie Ján Buc, ktorý donedávna pôsobil ako farár vo Východnej. 

Pár mesiacov po jeho obrátení v roku 1990 navštívil Československo pápež Ján Pavol II.. Vtedy sedemnásťročný Ján s kamarátom premýšľali, ako preskočiť plot a dostať sa na stretnutie s pápežom určené len pre kňazov a zasvätených.

Ani miništrantské oblečenie, ktoré mali so sebou, policajtov pri vstupe nepresvedčilo a do Chrámu svätého Víta v Prahe ich nepustili. Keď už smutní odchádzali, jedna pani, ktorá celú situáciu videla, si ich zavolala a podarovala im lístky. Vďaka tomu si osobne podali ruku s pápežom, čo bolo pre mladého miništranta Jána zlomovým momentom. 

„Nebolo to stretnutie so známou osobnosťou, ale so samotným Kristom. Boh sa ma cez neho mocne dotkol. Odišiel som do stredu kostola a plakal som. Vtedy som prvýkrát v živote zachytil vo svojom vnútri Boží hlas, ktorý povedal: ‚Aj ty budeš mojím služobníkom.',“ rozpráva bývalý riaditeľ TV LUX Ján Buc, ktorý ihneď súhlasil. 

Kňaz Ján Buc udeľuje deťom požehnanie/ Foto: Facebook Godzone

Až po príchode domov začal zisťovať, na čo vlastne pristúpil a čo znamená stať sa Božím služobníkom. Rozhodol sa teda, že sa stane kňazom. To však vyžadovalo nielen vnútornú premenu. Rozišiel sa s priateľkou a keďže mal problémy v škole a hrozilo, že prepadne, musel zmeniť aj svoj prístup k učeniu.

„Spätne si uvedomujem, že celé to stretnutie v Prahe bolo zázračné Božie riadenie. S Jánom Pavlom II. som sa neskôr stretol viackrát, dokonca sme prehodili pár viet. Vždy to bol veľmi silný zážitok,“ dodáva Ján Buc, ktorý dnes pôsobí v RTVS. 

Stáli náhodne vedľa seba, keď im pápež udelil požehnanie. Dnes sú manželmi

Mário Stehlík sa dlhé roky angažoval medzi mladými v Rožňavskej diecéze. Vyštudoval laickú teológiu, pracoval v charitatívnych organizáciách, dokonca rozmýšľal nad kňazstvom.

„Keď som mal 26 rokov, bojoval som s myšlienkou, či ísť do seminára, ale mal som strach. Po pár mesiacoch rozlišovania som sa rozhodol pre manželstvo a konečne som v tom pocítil pokoj,“ spomína na obdobie po skončení univerzity.

Mário sa neúnavne modlil za svoju nastávajúcu. Mal za sebou niekoľko vzťahov, no k svadbe sa neschyľovalo ani nasledujúcich osem rokov. Celú situáciu aj svoju budúcu manželku odovzdal do rúk Panne Márie Fatimskej. 

Keďže počas vysokej školy písal obe záverečné práce o Svetových dňoch mládeže, zúčastnil sa na piatich stretnutiach s pápežom. Slová panamského arcibiskupa, ktorý osobitne pozýval pracujúcich mladých, aby prišli na SDM spoznať svoje povolanie, sa ho dotkli a rozhodol sa vycestovať. 

„Mal som vtedy 34 rokov a veľa duchovných akcií za sebou. Nemal som potrebu ísť niekde znova čerpať. Ale tieto slová ma presvedčili dať Bohu ešte naposledy priestor počas Svetových dní mládeže, nech tam so mnou urobí, čo chce,“ hovorí dnes už šťastne ženatý pútnik Mário.

V tom čase mu ukradli auto a nebol v dobrej finančnej situácii. Ako malý zázrak vníma to, že našiel sponzorov, ktorí mu zaplatili cestu do Panamy. Priletel len na záverečné tri dni a v slovenskej partii sa zoznámil s 29-ročnou Danielou.

„Keď som videl, že padla do oka aj ostatným chalanom, povedal som si, že to nechám tak a nebudem o ňu súperiť. Nech sa stane Božia vôľa. Počas záverečnej omše sme v jednej chvíli stáli vedľa seba a keď pápež prechádzal okolo, pozrel sa na nás, dal nám požehnanie a išiel ďalej. Bolo to pre nás oboch veľmi silné,“ opisuje svoje stretnutie s pápežom. 

Druhý významný moment nastal, keď po pápežovi prešiel okolo nich sprievod s Pannou Máriou Fatimskou, ktorej pred rokmi odovzdal svoju túžbu po manželstve a rodine. 

Pútnici Mário a Daniela v Paname/ Foto: Archív manželov Stehlíkovcov

Dnes už manželka Daniela s úsmevom upozorňuje, že si treba dávať pozor na požehnania Svätého Otca, pretože majú veľkú moc. „Vtedy nám požehnal ako dvom nič netušiacim a náhodne vedľa seba stojacim mladým ľuďom a dnes sme už svoji,“ dodala. 

Ako Božie riadenie vníma aj spiatočný spoločný let, počas ktorého sa mohli viac spoznať. 

„Kupoval som si letenky úplne inokedy ako ona a nakoniec sme sedeli vedľa seba. Napriek tomu, že zvracala a cítila sa zle, počas cesty mi svedčila, ako vníma Boha. Dodnes verím, že som sa cez ňu stretol so živým Kristom,“ hovorí Mário.

Dvojica sa po príchode na Slovensko začala stretávať a po roku a pol sa zobrali. „Celé obdobie chodenia, aj keď prišli ťažšie chvíle a nevedeli sme si dať rady, sme sa riadili mottom z Panamy: ‚Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.'.“

Od dídžejského pultu do seminára

Jozef študoval strojárinu. Mal množstvo koníčkov, robil dídžeja na diskotékach, fotil svadby a stužkové. V roku 1988 počas vysokej školy sa náhodou ocitol na priateľovej vysviacke priamo v centre diania.

Vďaka svojim fotoaparátom, ktoré mal zavesené na krku, si ho splietli s oficiálnym fotografom a zavolali ho fotiť dopredu do presbytéria. Keď videl priateľa, ako prijíma vysviacku z rúk biskupa, zatúžil sa stať kňazom.

V ruchu nočného života dídžeja sa však túžba rýchlo rozplynula. „Práve počas hrania na diskotékach sa vo mne táto otázka nanovo otvárala a prichádzalo mi na um, že mladým je potrebné dať viac ako len chlieb a hry,“ spomína pre Svet kresťanstva kaplán z Univerzitného pastoračného centra v Ružomberku Jozef Žvanda.

Pár mesiacov po ukončení vysokej školy v roku 1991 sa v poľskej Čenstochovej konali Svetové dni mládeže. Ako kaplán Žvanda spomína, spolu s mladším bratom cestovali len tak na blind. Netušili, kde sa vôbec Čenstochová nachádza. Po ceste k nim do vlaku pristúpil nemecký pútnik, vďaka ktorému sa dostali do stanového tábora.

Vidieť státisíce veriacich rovesníkov z celého sveta bolo pre mladíkov, ktorí väčšinu života prežili v komunistickom Československu, kultúrny šok.

Počas záverečnej vigílie s pápežom Jánom Pavlom II. na Jasnej Gure znova pocítil hlboký Boží dotyk, ktorý v ňom prebudil ešte väčšiu túžbu po kňazstve.

„Minulý mesiac to bolo presne tridsať rokov. Od tejto chvíle túžba stať sa kňazom odo mňa neodišla. Aj keď som chcel pred ňou utiecť do Nemecka, kde som si našiel prácu, nešlo to. Na každom kroku som pociťoval Božie vedenie,“ hovorí kaplán.

Otec Žvanda s kaplánmi na Svetových dňoch mládeže/ Foto: Archív UPaC Ružomberok

Po návrate domov zo zahraničia prežíval osobnú krízu a snažil sa odolať Božiemu volaniu. Ku konečnému „fiat“ mu pomohol kňaz Stanislav Šverha, s ktorým krízu prekonal.

„Keď som urobil definitívne rozhodnutie na fare v roku 1993, vstúpil do môjho srdca úžasný pokoj a radosť, ktoré pociťujem do dnešného dňa. Konečne som našiel svoj cieľ - Boha. Aj cestu k nemu - kňazstvo.“

Jozef zanechal drahú diskotékovú aparatúru, fotoaparáty a celú fotokomoru a nastúpil do spišského seminára.

„Z milosti, ktorú som dostal na stretnutí s pápežom, som dnes kňazom. Odvtedy som nevynechal ani jedno SDM a zobral som so sebou hoci len hŕstku študentov z Katolíckej univerzity, kde som kaplánom už 20 rokov,“ uzatvoril otec Žvanda.

Najprv zmeškal stretnutie pre pomoc v kuchyni, no zachránila ho kardinálova mitra

Príbeh Róberta Mruka o tom, ako sa pred 26 rokmi dostal do tesnej blízkosti pápeža Jána Pavla II., je ako z filmu. Končil vtedy prvý ročník na šaštínskom Gymnáziu Jána Bosca. Začiatok prázdnin bol pre neho výnimočný, keďže 1. júla 1995 bol medzi študentmi, ktorým saleziáni dovolili zostať na gymnáziu a pomáhať pri vzácnej návšteve.

Ako spomína Róbert pre Svet kresťanstva, časť chalanov išla obsluhovať Svätého Otca počas obeda. Výhodu mali starší študenti vďaka znalosti taliančiny. Róbert obsluhoval v menšej jedálni, ktorá je určená pre kňazov, kde obedoval aj arcibiskup Piero Marini, ceremoniár Jána Pavla II. Mimochodom, Marini je hosťom práve konajúceho sa Medzinárodného eucharistického kongresu v Budapešti.

Ale späť do Šaštína v roku 1995. „Stala sa mi trochu smoliarska záležitosť. Asi dve-tri minútky pred samotným príchodom pápeža sa ukázalo, že v jedálni, kde mal pápež jesť, zabudli rozdať nejaké prílohové šaláty. Hľadali troch dobrovoľníkov,“ rozpráva Róbert, dnes otec štyroch detí a prezident Združenia exallievov don Bosca na Slovensku.

Bol teda jeden z tých „dobrákov“, ktorí sa prihlásili a išli pomôcť do hlavnej jedálne. Medzitým Svätý Otec prišiel na zadné nádvorie kláštora, kde boli nastúpení všetci Róbertovi spolužiaci. S pápežom si podali ruku a každý má doma z toho fotografiu. Róberta a jeho dvoch pomocníkov – dobrovoľníkov, vrátane saleziána Mariána Peciara, už k pápežovi nepustili. „Pre mňa to bolo niečo ako osobná tragédia,“ hovorí.

Róbert Mruk však nestratil nádej. „Povedal som si, že urobím všetko preto, aby som sa k nemu dostal,“ pokračuje. Následne sa schoval do hlavnej jedálne za jeden stĺp a snažil sa k nemu dostať, ale kvôli ochranke sa to nepodarilo. Neskôr, keď obed pokročil, spolu s ďalšími spolužiakmi sledovali pápeža cez kľúčovú dierku v technickej miestnosti, ktorá susedí s jedálenskou sálou.

Prvý júl 1995 však predsa len vstúpil silno do osobných dejín vtedy mladého študenta.

Ján Pavol II. prichádza do kláštora saleziánov v Šaštíne 1. júla 1995. Foto: osobný archív – František Gura

Pápež so saleziánmi na nádvorí. Ani na jednom stretnutí Róbert Mruk nebol, zato sa mu podarilo jedno vlastné. Foto: osobný archív – František Gura

Po obede mal ísť pápež sadiť strom na vnútorné nádvorie kláštora a stretnúť sa tam so saleziánmi. Medzitým si on, ako aj kardináli mohli ísť oddýchnuť, vyčlenené na to boli izby v kláštore.

Róbert sa dal vtedy do reči s kardinálom Jánom Korcom, ktorý sa po sieste tiež chystal na nádvorie za pápežom. „Zrazu mi hovorí, že si zabudol na izbe mitru,“ spomína. Študent teda pre ňu vybehol do izby, no keď sa vracal na nádvorie, ochranka ho nechcela pustiť. „Lenže kardinálova mitra mi slúžila ako priepustka, tak som prišiel až na nádvorie so saleziánmi a obďaleč som sledoval pápeža. Stále som túžil po osobnom stretnutí.“

Keď pápež končil návštevu nádvoria, Róbert Mruk stál v kláštornej chodbe, vo dverách, ktoré viedli na schodisko. Ochranka ho upozornila, že keď pápež vojde z nádvoria do chodby, nech sa deje, čo sa deje, nesmie vyjsť z dverí. „Medzičasom spolužiaci, ktorí sledovali všetko z okien internátu, zišli po schodoch dole. Vravím im: nemôžem vás pustiť, musíte stáť za mnou a môžeme sa tu iba pozerať.“

Keď Wojtyla vošiel do chodby, bol od nich len kúsok. „Za mojím chrbtom stál dnes saleziánsky kňaz Pavol Nizner a Zdeno Vávro, ktorí začali hneď kričať ,Santo Padre, Santo Padre‘. On sa hneď zastavil a mal som ho meter pred sebou. Vravím si, nech ma aj chytia. Podišiel som k nemu, podal ruku a on mi dal požehnanie a spýtal sa: Odkiaľ si? Povedal som, že Spišská Nová Ves. Bolo však vidno, že mi nerozumie. Tak mi napadlo dodať: Tatry, Tatry! Pozrel sa na mňa, objal ma a dal mi znovu požehnanie – krížik a ešte niečo mi spomenul. Za mnou, samozrejme, vznikol rad chalanov a ochrankári hromžili, že sme nepočúvli,“ opisuje Róbert silné momenty. Po ňom sa ešte další dvaja-traja chalani stretli takto s pápežom, keď im uvoľnil miesto. Potom pápež odišiel na zadné nádovorie.

„Ja som sa cítil ako v siedmom nebi,“ hovorí Róbert.

Odvtedy je toto miesto pre neho posvätné a vždy, keď príde s niekým do Šaštína, ukazuje kachličky, kde si podal ruku so svätcom. „Vždy mám zimomriavky,“ dodáva.

Ján Pavol II. má v živote Róberta Mruka silné miesto. Aj so svojou terajšou manželkou stál na Námestí svätého Petra týždeň predtým, ako zomrel. „Bol pre mňa svedkom živej viery.“ Róbert sa už ženatý nasťahoval do obce, kde je prvý kostol zasvätený Jánovi Pavlovi II. a jeho deti chodia do školy Jána Pavla II. vo Vajnoroch.

Do Šaštína sa 15. septembra síce nechystá, keďže najmladšie zo štyroch detí má rok, ale pôjde na bratislavské letisko. Deti vajnorskej školy dostali s rodičmi možnosť zúčastniť sa na privítaní Svätého Otca na letisku.

Také isté stretnutie ako s Wojtylom si teda Róbert už nezopakuje, no chystá sa pozorne sledovať, čo nám bude František hovoriť. „Otázky, ktoré sa dnes riešia, sú podľa mňa povrchné. Táto návšteva nebude ani o očkovaní, ani o iných veciach. Mám od nej veľké očakávania, lebo František je symbolom veľkej ľudskosti,“ dodal šéf združenia saleziánskych odchovancov.