Svet kresťanstva Rozhovory Cirkev Porozumieť Františkovi František na Slovensku 07. september 2021

Jezuita Miloš Lichner Pápež nikdy nepovedal, aby sme otvorili hranice, ale srdcia

Pavol Hudák
Pavol Hudák

Rozhovor s jezuitom Milošom Lichnerom o vzťahu pápeža k ľuďom na perifériách, aj o tom, kto je u nás na okraji spoločnosti.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Hudák

Pápež nikdy nepovedal, aby sme otvorili hranice, ale srdcia

Rozhovor s jezuitom Milošom Lichnerom o vzťahu pápeža k ľuďom na perifériách, aj o tom, kto je u nás na okraji spoločnosti.

Rozhovor vychádza v rámci seriálu Porozumieť Františkovi, v ktorom približujeme rôzne aspekty pontifikátu súčasného pápeža.

„Na periférii, o ktorej hovorí pápež, môže byť aj naša suseda, starý alebo chorý,“ vraví prorektor Trnavskej univerzity profesor Miloš Lichner. V rozhovore vysvetľuje aj to, čo nám chce pápež povedať, keď nás vyzýva prijímať migrantov, a čo má vo svojom pontifikáte jezuitské.

Mali ste možnosť osobne sa stretnúť s pápežom Františkom?

Pápeža som stretol v roku 2017, keď som bol súčasťou delegácie, ktorá išla do Vatikánu. Boli tam naši slovenskí otcovia arcibiskupi, predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí aj zástupcovia evanjelickej cirkvi. Popri inom som vtedy odovzdal Svätému Otcovi prvú časť Komentára ku Knihe žalmov, ktorý vyšiel na Slovensku pod záštitou našej Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.

Pri akej príležitosti ste pápežovi darovali knihu a ako reagoval?

Bolo to pri stretnutí na Námestí sv. Petra. Pápežovi ma predstavil otec arcibiskup Zvolenský. Mal som čas mu povedať o knihe dve-tri vety. Bolo vidno, že ma počúva. Milé bolo, keď ma arcibiskup Zvolenský predstavoval slovami, toto je páter Lichner, jezuita. Pápež sa vtedy usmial a povedal: „Ach, tí jezuiti.“ (Smiech.) To bolo zatiaľ moje jediné stretnutie s pápežom Františkom.

Ako jezuiti budete mať s pápežom Františkom stretnutie aj počas jeho návštevy Slovenska. Čo od toho očakávate?

Je zvykom, že v krajine, do ktorej pápež prichádza, sa stretne aj s miestnou jezuitskou komunitou. Bude to súkromné stretnutie bez médií, na ktoré sa veľmi teším.

Aj úlohou našej rehole je od samého začiatku pomáhať pápežovi tam, kde bude chcieť. Našou úlohou je slúžiť Kristovi pod zástavou kríža najmä v úlohách, ktoré nám zveruje Kristov vikár, Svätý Otec. To znamená, že sme tu, aby sme pomáhali pápežovi tam, kde bude treba. Navyše, je tu pápež, ktorý vychádza z jezuitskej rehole, čiže aj tu je určitá blízkosť.

Čo má podľa vás pápež vo svojom pontifikáte jezuitské?

Myslím si, že jezuitské má mnohé témy aj nasadenie. To je veľmi silné. Takisto aj vernosť evanjeliu, ktorá je však v každej reholi. Zdôrazňuje prvky, ktoré máme vo svojej reholi, ale vychádzajú z evanjelia. Povedal by som, že Svätý Otec pripomína celé evanjelium a vždy je tam nejaký výsek, ktorý sa snaží každá rehoľa, a teda aj my jezuiti osobne prežívať. Aj my sa teda môžeme nájsť v jeho prejavoch. Svätý Otec však nechce zdôrazňovať len jezuitské alebo len františkánske.

Ako povedal v jednom prejave: „Alebo zoberieme celé evanjelium, alebo ho nezoberieme vôbec.“ To znamená, že pápež zdôrazňuje celé evanjelium a to je na ňom pekné a silné.

V tomto rozhovore sa chceme rozprávať najmä o pápežovi a o jeho zameraní na ľudí, ktorí sú na perifériách. Kde môžeme hľadať korene tejto časti jeho pontifikátu?

Povedzme si najskôr, čo chce byť tá periféria. Predstavme si jeden obraz. Naša komunita sa nachádza v Bratislave v Starom meste. Vidím okolo seba rôzne budovy a som v centre Bratislavy. Keby som vyšiel na okraj Bratislavy niekam na perifériu a pozrel by som sa odtiaľ na centrum mesta, budem ho zrazu vidieť z inej perspektívy. A toto je vlastne ten pápež, ktorý chce, aby sme sa na centrum pozreli z periférie. Aby sme ho dokázali vidieť iným spôsobom.

Na perifériách sú podľa Svätého Otca všetci tí, ktorých Starý zákon nazýva sirota a vdova. To sú všetci tí, ktorých spoločnosť zaznáva. To sú chorí, opustení, starí, migranti a chudobní ľudia.

To sú všetci tí, ktorí potrebujú pomoc a ktorých môžeme nájsť v evanjeliovom podobenstve o milosrdnom samaritánovi, ktorý nachádza zraneného človeka. Ide o ľudí, ktorí sú zranení, či už na srdci, alebo telesne. Pápež veľmi zdôrazňuje milosrdenstvo a milosrdný prístup k týmto ľuďom. Takže to je pápežova periféria.

Hovorí súčasný pápež viac o ľuďoch na periférii, ak to porovnáme s pontifikátom Benedikta XVI. či Jána Pavla II. alebo s pontifikátom iných pápežov?

Myslím, že nie. Keď si zoberieme všetky cesty Svätého Otca Jána Pavla II. po krajinách tretieho sveta, tak to sú všetko periférie a chudobní ľudia. Ján Pavol II. prišiel na Filipíny počas ťažkej diktatúry Ferdinanda Marcosa, kde sa diali hrozné veci.

Jediný zo svetových politikov dokázal povedať v prejave na rovinu, že ani vo výnimočných situáciách, ktoré môžu občas nastať, nemožno nikdy ospravedlniť akékoľvek porušenie základnej dôstojnosti ľudskej osoby alebo základných práv, ktoré chránia túto dôstojnosť. Periférie boli zdôrazňované aj prechádzajúcimi pápežmi. Len teraz, aj vďaka moderným technológiám a sociálnym sieťam, nám zrazu niektoré slová viac svietia.

Hovoríte, že niektoré slová nám viac svietia. Ľudí možno viac vyrušuje, keď súčasný pápež rozpráva o migrantoch a utečencoch. Táto téma nie raz mnohým brnká na citlivú strunu. Prečo si pápež špeciálne všíma práve túto skupinu ľudí a čo to hovorí aj o nás?

Svätý Otec komplexne vychádza z biblickej knihy Deuteronómium, kde šiesta kapitola, piaty verš hovorí: „Budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ A potom Levitikus 19,34 dokladá: „Cudzinec, ktorý sa bude u vás zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. Ja som Pán, váš Boh!“

Čiže pápež pripomína to základné a číta to aj cez príbeh Kaina. „Či som ja strážcom svojho brata?“ Pápež na základe Svätého písma hovorí: „Správaj sa ku všetkým tak, ako chceš, aby sa správali k tebe.“ Samozrejme, aj v iných vyjadreniach Svätý Otec hovorí, aby sme migranta vnímali ako ľudskú bytosť, ktorá trpí. To je prvá základná vec, ktorú pripomína, že migrant nie je číslo, ale človek, ktorý uteká, a aby sme ho začali vnímať ako človeka, nie ako nepriateľa.

Druhá vec, ktorú pápež hovorí, je, že, samozrejme, každá krajina si musí nastaviť pravidlá. Ale inak sa nastavujú pravidlá, keď sa pozeráte na človeka ako na zraneného a keď sa na človeka pozeráte ako už na vopred určeného nepriateľa. Túto mentalitu chce pápež zmeniť, aby sme sa správali ako kresťania aj pri takýchto závažných rozhodnutiach.

Potom jasne hovorí, že je úlohou vlád, aby ľudia nemuseli utekať zo svojich krajín. Vyzýva na napomáhanie zmien v krajinách, aby v nich ľudia mohli žiť bezpečne. Pápež pripomína, že „vo všetkom sa musíme správať ako kresťania“.

Niektorí politici, ale aj bežní ľudia interpretujú pápežove slová o migrantoch v zmysle, že pápež chce, aby sme otvorili svoje hranice a dvere a všetkých prijali.

To pápež nikdy nepovedal. Jasne hovorí, aby sme mali otvorené srdcia. Je zhrozený, keď vidí, ako ľudia hynú, keď utekajú zo svojich krajín. Zoberme si, že máme veľké množstvo ľudí, ktorí utekajú aj zo Slovenska a myslia si, že ako sa tu zle žije. A my stále máme pitnú vodu, máme teplo, nie je tu vojna, nikto nás nezabíja, nikto nezomiera od hladu. Napriek tomu mladí utekajú zo Slovenska.

Dobre, povedzme si, že ak ide niekto do západnej Európy, je to iná kultúra. Ale Svätý Otec jasne hovorí, aby sme skúsili prijať aspoň migrantov kresťanov. A vôbec, vyzýva na snahu apelovať na politikov, aby vplývali na krajiny, nech sa vytvárajú také zákony, aby ľudia nemuseli utekať. A keď už utečú, aby sme na nich pozerali ako na ľudské bytosti, nie ako na čísla.

Skúsme si zobrať len to minimum, ktoré pápež hovorí. Snažme sa vplývať na politikov, aby sa pozerali na migrantov a utečencov ako na ľudí a aby sme vytvárali zákony, ktoré budú mať v sebe ducha evanjelia. Jednoducho aby sme sa snažili krajinám pomôcť, aby z nich nemuseli utekať ľudia.

Dokážeme tieto pápežove slová aplikovať na Slovensku? Naša krajina má jednu z najprísnejších azylových politík v Európe. V minulosti sme tiež často počúvali reči o vernosti pápežovi a dnes mám pocit, akoby niektoré skupiny pápežove slová o migrantoch a utečencoch zrazu nechceli počuť.

Začnem z iného súdka. Pápež s biskupmi, ktorí s ním tvoria jednotu, zodpovedá za celostné a nepoškodené odovzdávanie Božieho slova. To je tradícia. To znamená, že pápež nám odovzdáva to, čo odovzdávali aj predchádzajúci pápeži. Takto dôjdeme až k apoštolom a k samotnému Kristovi. Preto už v 3.-4. storočí cestovali biskupi do Ríma, aby spoznali tradíciu rímskej cirkvi a aby mali celostnú vieru, ktorá sa odovzdáva v rímskej cirkvi.

Božie slovo, ktoré pápež a s ním zjednotení biskupi odovzdávajú, nazýva cirkevná tradícia po latinsky speculum, čo je zrkadlo. Zrkadlo nám slúži, aby sme sa doň pozreli, či sme upravení, dobre oblečení a učesaní. Toto je prvý krok.

Na Slovensku, ale aj inde máme skupiny veriacich, ktorí tvrdia, že ak pápež hovorí to, čo my chceme počuť, tak je dobrý, a ak hovorí niečo, čo sa nám nepozdáva, tak je zlý, liberálny pápež. Ale komu povedal Kristus, že mu bude daný Duch Svätý, aby ho sprevádzal?Zdieľať

A druhý krok je, aby sme si nevytvárali krivé zrkadlá. Môžeme si ako príklad zobrať známu ruskú rozprávku, ktorú, myslím, všetci dobre poznáme – Kráľovstvo krivých zrkadiel. Aj my na Slovensku sme v pokušení vytvárať si krivé zrkadlá. Úlohou pápeža je prichádzať do každej krajiny a povedať: „Dajte si pozor na svoje krivé zrkadlá.“ Pápež s biskupmi predstavuje učiteľský úrad cirkvi, ktorý sa vyjadruje riadnou alebo mimoriadnou formou. K riadnej forme patria aj pápežove katechézy a príhovory.

Na Slovensku, ale aj inde máme skupiny veriacich, ktorí tvrdia, že ak pápež hovorí to, čo my chceme počuť, tak je to dobrý pápež, a ak pápež hovorí niečo, čo sa nám nepozdáva, tak je to zlý, liberálny pápež. Ale komu povedal Kristus, že mu bude daný Duch Svätý, aby ho sprevádzal? Komu povedal slová: „Čo zviažete, bude zviazané, čo rozviažete, bude rozviazané?“ Kristus to povedal Petrovi, apoštolom a ich nástupcom. Nie jednotlivému veriacemu či kňazovi.

To je línia, ktorú musíme prijať, lebo inak sa nám to celé rozbije. Nemôžeme v rámci katolíckej vierouky prijímať modernistické a protestantské názory na učiteľský úrad cirkvi. Nemôžeme si interpretovať Božie slovo, ako chceme, pretože to sa nám odovzdáva v Tradícii apoštolskej postupnosti.

V Božom slove je veľa vecí, ktoré by sme radi pretriedili, ale musíme ho prijať celé. A v tomto zmysle slova pápež jasne poukazuje na periférie. A do tejto periférie patria všetci, prechádza aj naším srdcom.

Na tejto periférii môže byť naša suseda, ktorá je chudobná a nemá nikoho, ktorú sme ani nechceli vidieť. Perifériou sú ľudia, ktorí sa nedokážu dovolať spravodlivosti, ktorí stratili prácu, boli neprávom prepustení.

Bolo by mylné tvrdiť, že Svätý Otec chce hovoriť iba o migrantoch. Keď hovoríme o migrácii, musíme hovoriť aj o iných veciach, na ktoré pápež upozorňuje. Musíme vnímať pápeža v celosti toho, čo hovorí. Napríklad pápež hovorí o korupcii ľudského srdca.

Vieme, že zápas o spravodlivú spoločnosť nie je komunizmus. To už máme v Desatore, ktoré hovorí „nepokradneš, nepreriekneš krivého svedectva a nepožiadaš majetok blížneho svojho“. Máme teda tri prikázania z Desatora, ktoré môžeme nazvať zápasom proti korupcii, aj keď toto slovo tam nie je priamo spomenuté.

V klasickej katolíckej literatúre ranej cirkvi sa píše, že ide o dôsledky dedičného hriechu. A aj keď niečo vypichneme od Svätého Otca, je potrebné, aby sme to nezúžili na jednu vec, lebo stratíme jeho celistvý pohľad.

Migrantov som spomínal, lebo mám pocit, že to je pre mnohých najpálčivejšia otázka, keď pápež hovorí o perifériách. Ale Svätý Otec si všíma aj väzňov, ľudí bez domova, teraz počas pandémie poslal do chudobných krajín pľúcne ventilátory a ďalšiu pomoc.

Sociálna otázka je otázka, ktorá je cirkvi vlastná. Niektorí sa boja toho, že kňazi budú len sociálni pracovníci. Určite nie. Ešte komunisti hovorili, že viera patrí do kostolov a vonku za múrmi kostola by sa nemala prejavovať. Bohužiaľ, niektorí kresťania túto komunistickú rétoriku prevzali. V katolíckej cirkvi však vždy bola sociálna otázka. Už apoštol Peter píše Pavlovi, aby nezabudol na chudobných v Jeruzaleme.

Teraz pracujem so svätým Levom Veľkým, ktorý organizoval zbierky pre chudobných, podobne ako svätý Gregor Veľký, ktorý robil zbierky pre chorých a pre tých, ktorí utekali pred ariánmi. Je dôležité, aby sme sa starali o každého, kto je ako ten zranený v podobenstve o milosrdnom samaritánovi.

Buďme teraz trochu konkrétni. Kto je pre nás na Slovensku človek na periférii, možno okrem Rómov či ľudí bez domova, alebo v ťažkej sociálnej situácii? Vy ste to už naznačili, keď ste hovorili o opustenej susede či o chorých. A ako im môžeme pomáhať?

Máme množstvo sociálnych ustanovizní, napríklad sestry Matky Terezy, ale aj ďalších ľudí, ktorí sa venujú ľuďom na okraji spoločnosti. Ale nájdeme aj webové portály, ktoré podporujú napríklad rodiny, kde sa narodilo postihnuté dieťa alebo prišli o rodiča. Aj to sú ľudia na periférii, ktorí potrebujú pomôcť, ktorí nezvládajú životnú situáciu.

Vieme si ako kresťania na Slovensku dostatočne všímať týchto ľudí a pomáhať im?

Na túto otázku si musí každý odpovedať sám s pohľadom na evanjelium. Základná otázka, ktorú kládli už cirkevní otcovia, je, či vidím v trpiacom človekovi Krista. Máme 25. kapitolu Matúšovho evanjelia, kde Kristus pri poslednom súde hovorí: „Bol som hladný, dali ste mi jesť, bol som smädný, dali ste mi piť...“

A oni mu povedia: „Kedy sme ťa videli hladného, smädného...?“ On im odpovie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste to urobili.“ Teda vidím v núdznom človeku Krista, alebo vidím len číslo, ktoré mi znepríjemňuje život? Pápež nám len pripomína: „Pozri sa na človeka, či v ňom vidíš Krista.“

Hovorili ste, že na Slovensku, ale aj vo svete sú ľudia, ktorým keď pápež nevyhovuje, tak ho spochybňujú. Takéto skupiny však vedia často pomýliť aj bežných veriacich. Čo s tým?

Svätý Otec spomína inštrumentalizáciu náboženstva. To je zneužívanie náboženstva na politické a ekonomické ciele. Na to je Svätý Otec veľmi citlivý. Pre nás musí byť dôležité, čo hovorí pápež a biskupi a nie skupiny, ktoré chcú zneužiť náboženstvo na dosiahnutie svojich cieľov. Tu musíme byť obozretní a to je aj varovanie Svätého Otca.

Ten zažil aj nacionálny socializmus, aj vojenskú chuntu, teda ťažké obdobia, kde boli snahy zneužiť náboženskú kartu veriacich. Myslím si, že od pádu komunizmu sa na Slovensku prejavujú aj budú prejavovať skupinky, ktoré chcú tiež hrať na náboženskú kartu, aby to potom zneužili. Tu si musíme ako veriaci povedať, že pre nás je dôležité to, čo hovorí pápež.

Myslieť si, že pápež musí tancovať, ako my pískame, je dosť nesprávne. Zdieľať

Ak ma pápežove slová vyrušia alebo znepokoja, tak možno namiesto kritiky je namieste pozrieť sa do svojho vnútra, či mám správny postoj.

Jednoznačne. Myslieť si, že pápež musí tancovať, ako my pískame, je dosť nesprávne. Učiteľský úrad cirkvi predstavuje pápež a s ním zjednotení biskupi, nie akýsi človek či skupinka ľudí, ktorí si niečo vytrhli z evanjelia a prekrútili to. To je cesta k schizme.

Ako sa nedať pomýliť? Čo by ste poradili bežným ľuďom, ktorí si niečo prečítajú tu, niečo tam a potom majú z toho chaos?

Počas komunizmu sme bojovali, aby sme mali právo na informácie. Teraz ich máme a zisťujeme, že sú ľudia, ktorí ich majú problém spracovať a strácajú sa v nich. A niektorí to zneužívajú. Je to veľká výzva, ktorú by som skryl pod slovo vzdelávanie.

Bola to cirkev, ktorá zakladala univerzity, a je tu výzva, aby sme dokázali prijať všetkých, ohlasovať Božie slovo v homíliách a ťahať ľudí, aby rástli vo viere. Prispôsobiť pastoráciu a formáciu, načúvať ľuďom a ich problémom a potom im ponúknuť evanjelium vo forme, ktorej budú rozumieť a ktorá im umožní rásť vo viere.

Toto nie je nová situácia v cirkvi. Môžem spomenúť svätého Jána Zlatoústeho, ktorý sa vo 4. storočí sťažoval v homílii veriacim, že nevedia vymenovať listy, ktoré napísal svätý Pavol. Jednoducho, otázka formácie ľudí je veľkou výzvou pre každú generáciu. Ako tu a teraz ohlasovať Božie slovo vo vernosti viere, ktorá nám bola odovzdaná.

Poviem malý príklad. Kardinál Korec, ktorý za komunizmu napísal okolo 80 kníh a popritom pracoval ako robotník, odporúčal ľuďom, ktorých formoval, aby každý deň čítali aspoň polhodinu. Polhodina sa dá nájsť.

Ak si odrátame čas, ktorý trávime pri televízii a na sociálnych sieťach, myslím, že polhodinu si nájde každý. Či už cestou do práce, alebo z práce. Učme sa, aby sme rástli vo viere a prehlbovali sa v nej. Otázka živej viery a intelektuálneho uchopenia viery je dôležitá. Nemôžeme ostať vo vedomostiach viery na úrovni dieťaťa, ktoré sa pripravuje na prvé sväté prijímanie.

Ak to zjednoduším, kresťania by mali čítať a vzdelávať sa. Ale je asi dôležité aj to, čo čítam.

Samozrejme. Index zakázaných kníh už nemáme. Ale cirkev chce, aby sme si ten index vybudovali v srdci. Myslím, že stále sa nájde dostatok kvalitnej literatúry.

Ako by sme mali počúvať pápeža Františka, keď príde na Slovensko? Iste si niektorí jeho príhovory prekrútia a interpretujú po svojom. Liberáli si vyberú, čo budú chcieť, a konzervatívci tiež.

Svätý Otec hovorí, že v cirkvi nemôžu byť strany a ani konzervatívci či liberáli. Sme verní Kristovi, alebo nie sme verní. To je to základné. Pápež neustále zdôrazňuje dialóg. Dve veci by som chcel zdôrazniť v súvislosti s návštevou Svätého Otca. Modliť sa o pokojný a požehnaný príchod a pobyt na Slovensku. A aby sme ho dokázali prijať s otvoreným srdcom a načúvať mu ako Svätému Otcovi, ako Kristovmu vikárovi. Aby sme mu načúvali ako tomu, kto prináša verné Božie slovo, to zrkadlo. Aby sme sa každý pozreli do svojho srdca, či tam nemáme krivé zrkadlá, a aby sme ich dokázali odstrániť.

Foto – Adam Rábara

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0