Štátny tajomník pre šport Richard Nemec Do škôl musíme dostať trénerov, aby učili telocvik. Rozhýbať treba prvý stupeň

Poslanci v parlamente nedávno schválili povinnú tretiu hodinu telesnej výchovy na základných školách a povinné dve hodiny do týždňa pre študentov stredných škôl. Mnohé slovenské školy však nemajú telocvične a učitelia tohto predmetu pracujú za veľmi nízke mzdy. 

Štátny tajomník ministerstva školstva pre oblasť športu Richard Nemec je bývalý volejbalový reprezentant a do februára bol poslancom parlamentu za OĽaNO. Hovorí, prečo nesúhlasí so zákonom, ktorý presadili jeho bývalí kolegovia na čele s Karolom Kučerom, akou cestou by išiel on a čo sa dá spraviť pre to, aby sa pohyb žiakov v školách skvalitnil.

„Mojím snom je, aby raz na slovenských školách boli dve dvojhodinovky telesnej výchovy do týždňa. A to školám umožní, že sa nemusia zameriavať len na priestor telocvične, ale môžu ísť do prírody, na miestnu plaváreň, klzisko či cyklotrasu,“ vraví Nemec.

Pred dvomi rokmi ste v rozhovore pre Postoj povedali, že samotné zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy z dvoch na tri týždenne problém s nedostatkom pohybu detí nevyrieši a že v prvom rade musíme zatraktívniť a skvalitniť telesnú výchovu. Neuchopil sa teraz problém zo zlého konca?

Vždy som bol za skvalitnenie pohybu žiakov na školách a zároveň som tvrdil, že aj zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy je potrebné. Zákon, ktorý sa nedávno prijal, je však pre mnohé školy veľmi diskomfortný na to, aby ho organizačne zvládli.

Samotnú ideu troch hodín telesnej výchovy nespochybňujem, no je to technický problém pre učiteľov a riaditeľov. To je čistý fakt, školy nám dávajú spätnú väzbu.

Takže súhlasíte s tým, že prikázať zákonom viac hodín telesnej výchovy nebol dobrý prvý krok?

To, že sa o telesnej výchove a pohybe detí začalo viac hovoriť, považujem za pozitívne. Potrebovali sme to ako soľ. Téma zdravého pohybu bola posledných dvadsať-tridsať rokov veľmi zanedbávaná a výsledkom je nárast obezity, cukrovky, skoliózy a ďalších zdravotných problémov detí.

Spôsob, ako v tejto téme školám pomôcť, tu bol a viackrát som o ňom hovoril. Malo sa ísť cestou dobrovoľnosti. Školy, ktoré si to môžu dovoliť, by si navýšili počet hodín telesnej výchovy. Sledovali a odmerali by sme efekt, ktorý to prinesie. Zároveň by sme vyhodnocovali technické faktory, ktoré bránia iným školám, aby mali viac telesnej výchovy. Lepšie by sme s týmito zisteniami mohli pracovať a nastaviť systém tak, aby bol prijateľný.

To, že sa takýto zákon prijal v tejto hektickej dobe, nepovažujem za šťastné. Ak by sme šli na to dobrovoľne a nezasahovali do disponibilných hodín, myslím si, že aj reakcia škôl by bola iná.

Od februára ste na ministerstve školstva štátnym tajomníkom pre šport a zákon pripravovali najmä vaši bývalí poslaneckí kolegovia z OĽaNO. Nemohli ste zatlačiť na to, aby jeho podoba bola iná?

Snažil som sa o to. S bývalým ministrom Jánom Horeckým sme boli aj na klube OĽaNO a školskom výbore, kde sme prezentovali model dobrovoľnosti, o ktorom som hovoril. Povinnú telesnú výchovu so zásahom do disponibilných hodín sme odmietali.

Ako reagovali na váš návrh?

Na školskom výbore s ňou v zásade súhlasili a aj mimo neho sme sa chceli baviť o riešeniach pre školy. Na ďalší vývoj som už však nemal dosah.

Takže to poslanci okolo Karola Kučeru nakoniec pretlačili vo svojej verzii.

Áno, ale v samotnom OĽaNO bol pri tejto téme rozkol a niektorí za to nezahlasovali.

Zákon ostro kritizujú viaceré školské organizácie a tvrdia, že predkladatelia ani ministerstvo s nimi nekomunikovali. Nie je práve to kľúčový predpoklad, aby zákon akceptovali tí, ktorých sa týka?

Ja som bol na viacerých stretnutiach so zástupcami škôl, takže nie je úplne pravda, že sme s nimi nekomunikovali. Všetky strany súhlasili a vítajú myšlienku zvýšenia pohybu detí, len ju nevedia zrealizovať v takej podobe, ako ju nový zákon navrhuje.

Hovorili ste im však asi o iných riešeniach ako o tom, čo bolo napokon schválené.

„Malo sa ísť cestou dobrovoľnosti. Školy, ktoré si to môžu dovoliť, by si navýšili počet hodín telesnej výchovy. Sledovali a odmerali by sme efekt, ktorý to prinesie. Zároveň by sme vyhodnocovali technické faktory, ktoré bránia iným školám, aby mali viac telesnej výchovy.“

Ja som už nenavrhoval nič, predovšetkým som ich počúval, aby som mohol tieto diskusie prezentovať ministrovi. A naše výhrady a celkový postoj sme k tomu potom komunikovali verejne. Návrh o dobrovoľnom navýšení hodín telocviku nad rámec bol na stole a malo sa s ním pracovať. Bolo by to lepšie, ako ísť s týmto zákonom natvrdo do parlamentu.

Školy, ktoré nemajú telocvičňu, dostali v rámci pozmeňovacieho návrhu možnosť odkladu a povinné navýšenie telesnej výchovy bude pre nich povinné o dva roky. Nie je to málo?

Opakujem, podľa mňa sa mali najprv spraviť analýzy, vďaka ktorým by sme vedeli lepšie nastaviť zákon.

Nemohli ste aspoň ako ministerstvo umožniť školám, aby sa dali peniaze z plánu obnovy čerpať aj na dobudovanie telocviční?

Financie na budovanie telocviční sú v euro-fondovom balíku a peniaze z plánu obnovy sme teda nemohli použiť na tento účel. Bola to podmienka Európskej únie. Nechceli sme opäť meniť pravidlá a riskovať, že by nastali komplikácie. Verím, že cez fond na podporu športu aj eurofondy sa nám podarí podporovať túto oblasť dlhodobejšie. Za posledné roky sa budovanie infraštruktúry skutočne naštartovalo a treba v tom pokračovať.

Viac telesnej na školách Žiaci pohyb potrebujú, ale odskáčeme si to my, protestujú školy

Mária Melicherová Jana Holubčíková

Všetci chceme, aby sa deti viac hýbali. Prečo je potom tretia hodina telesnej pre školy taký problém?

Nie je v súvislosti s telesnou výchovou ešte väčší problém nedostatok kvalitných učiteľov?

Vysokoškolské fakulty, ktoré ich vyučujú, nám deklarujú, že by do systému dokázali dať dostatočný počet pedagógov.

Problém zrejme je, že málokto sa rozhodne ísť učiť telocvik do školy.

Áno, atraktivita učiteľského povolania je veľmi slabá a prejavuje sa to aj pri telocvikároch. Dnes však už školy majú možnosť povolať telocvikára aj na prvý stupeň. Snažíme sa povzbudzovať riaditeľov, aby aspoň na nejaký úväzok vzali trénera, ktorý môže žiakom poskytnúť kvalitnú telesnú výchovu.

Ťažko však bude riaditeľ školy zháňať úväzok pre externého trénera na niekoľko hodín, keď má možno problém zaplatiť svojich kmeňových učiteľov.

Tréner má však výhodu v tom, že má zaplatený nejaký krúžok popoludní alebo je členom športového klubu, čo je jeho primárny zdroj. Ak by sme však vedeli dostať týchto ľudí aspoň čiastočne do systému, pre školy by to bola pomoc.

Mohli by sme ísť cestou ako pri zahraničných lektoroch, ktorí majú nižšie úväzky na úrovni vychovávateľov a niečo im doplácajú rodičia. Zároveň však významne pomáhajú skvalitňovať jazykové schopnosti žiakov či študentov.

Ak by sme pustili kvalifikovaných trénerov do škôl, myslím si, že by sme videli prínos a skvalitnenie aj v prípade telesnej výchovy.

Čím to je, že sa predmet telesná výchova stal za posledné desaťročia akoby podradným?

Pokrivili sme systém a veci, ktoré sme mali rozvíjať, sme, naopak, zatvárali. Prečo na pedagogických fakultách ostala špecializácia na výtvarnú či hudobnú výchovu, a telesná z toho vypadla? Prirodzene tým utrpela atraktivita vyučovania telocviku.

Ďalším problémom je, že sa tu dlhé obdobie nič nebudovalo a naše telocvične a celkovo športoviská sú v žalostnom stave.

To nie je len o úpadku telesnej výchovy ako predmetu, ale o všeobecne zanedbanom prístupe štátu k športu. Dnes už málokto z rodičov túži dať dieťa na športovú školu, pretože sme ich dostali na úroveň, že majú obavy o ich vzdelanostnú úroveň.

Na stole je teraz vzdelávacia reforma pre základné školy, ktorá upravuje obsah toho, čo sa žiaci budú učiť. Vidíte v rámci oblasti zdravie a pohyb šancu na pozitívne zmeny?

Dá sa povedať, že od septembra, keď sa do pilotného overovania zapája štyridsať škôl, sa bude postupne tento obsah tvoriť. A je veľmi dobré, že sa to bude diať zospodu, teda že hlavnými aktérmi budú riaditelia a učitelia.

„Dnes už málokto z rodičov túži dať dieťa na športovú školu, pretože sme ich dostali na úroveň, že majú obavy o ich vzdelanostnú úroveň.“

My máme v rámci ministerstva rozpracovaný projekt Aktívna škola, ktorého cieľom je maximalizovať množstvo pohybových príležitostí pre žiakov počas vyučovacieho dňa. Nielen v rámci telesnej výchovy. Je to výborný projekt, z ktorého môžu školy aj pri tvorbe tejto reformy čerpať. Máme detailne vytvorenú schému a budeme ju vedieť školám pomôcť aplikovať. Môžu ju prispôsobiť podmienkam, v ktorých fungujú. Ak je nejaká škola napríklad blízko Vysokých Tatier, môže do svojho rámcového učebného plánu začleniť viac turistiky či lyžovania. Škola na juhu Slovenska môže so žiakmi chodiť viac plávať alebo bicyklovať.

Pozitívne tiež vnímam, že riaditeľ si bude môcť spojiť hodiny telesnej výchovy a nemusí to byť len krátky 45-minútový úsek, ale dlhší časový blok, za ktorý telocvikár stihne oveľa viac a môže byť podstatne kreatívnejší.

Mojím snom je, aby na slovenských školách boli dve dvojhodinovky telesnej výchovy do týždňa. A to školám umožní, že sa nemusia zameriavať len na priestor telocvične, ale môžu ísť do prírody, na miestnu plaváreň, klzisko či cyklotrasu.

Prečo je pri telesnej výchove kľúčový prvý stupeň základnej školy?

Je to zlatý motorický vek dieťaťa. V škôlke majú deti pohyb, no prídu do prvého ročníka, kde sa posadia za lavice a pohyb, ktorý má v rámci telesnej výchovy, nie je dostatočný. Školám chýbajú kvalifikovaní učitelia na telesnú a športovú výchovu. A práve tu potrebujeme nožnice otvárať. Sčasti sa to už darí cez rôzne projekty, v rámci ktorých napríklad voláme do škôl trénerov.

Potrebujeme predovšetkým rozhýbať prvý stupeň. Viem si predstaviť, že tam by sme mohli stanoviť aj väčší počet hodín telesnej výchovy nad rámec, čo by sme zaplatili. Veď sedemdesiat percent detí ostáva popoludní v družinách, mohli by sme to takto využiť. Nebol by až taký problém, ak by ostali v školách o hodinu dlhšie.

Čo sa dá ešte robiť preto, aby sa pohyb detí v škole zlepšoval?

V Rakúsku sa napríklad v prvých rokoch základnej školy zameriavajú na všeobecný pohyb, ktorý rozvíjajú. Robia všetky športy od atletiky cez gymnastiku až po plávanie. To zabezpečí, aby žiaci vedeli spraviť kotrmelec či plávať. To je idea, ku ktorej by sme sa mali snažiť priblížiť. Aby pohyb a šport neboli vyčlenené iba na dve hodiny do týždňa, ale aby boli integrálnou súčasťou každodenného života v škole. S týmto konceptom prichádza aj projekt Aktívna škola.

Ďalšou vecou je, že školy už môžu mať vlastného zdravotníka. Ak by sme do systému dostali aj kvalifikovaných trénerov, ich vzájomná spolupráca na škole by mohla veľmi pomôcť aj pri monitorovaní zdravia detí. Skôr by si všimli niektoré zdravotné problémy a vedeli by upozorniť včas aj rodičov.

Celé to však stojí a padá na tom, že pokiaľ budú platy telocvikárov nízke ako v súčasnosti, len ťažko ich do školstva pritiahneme.

Rozumiem, rád by som zdvihol platy všetkým učiteľom. Bývalá vláda pracovala pre to, aby povolanie zatraktívnila. Nemôžeme však urobiť všetko hneď. No verím, že ak sa dobre nastaví mechanizmus, môže to ľudí pritiahnuť. Ide o to, aby sa spolupráca rozšírila aj smerom ku klubom a mestám.

Ako to myslíte?

Ak by nejaký tréner učil telocvik v škole, popoludní stretne tieto deti na krúžku alebo v športovom klube, kde pôsobí. Bola by to výhoda aj preňho, že ich pozná a dokáže s nimi lepšie pracovať. Ak by fungovalo lepšie prepojenie škôl, klubov a zväzov, prinesie to nielen silnejšiu kvalitu, ale aj lepšie výsledky v športových súťažiach.

Školy, kluby a zväzy fungujú, žiaľ, len vo svojich bublinách a vzájomne nekooperujú. Som bývalý volejbalista a tréner, sledujem, ako sa vyvíja úroveň u nás a v zahraničí. To, že dnes nedokážeme prejsť cez kvalifikáciu a prehrávame s krajinami s oveľa menšou volejbalovou históriou, je naša vlastná vizitka. Je to dôsledok toho, ako sme sa k športu v posledných rokoch stavali. Nemyslím si, že doň ide málo peňazí. Problém je, že ich nevieme efektívne využiť.

Foto: Mária Zacková