Kňaz Peter Sykora Po pandémii definitívne prídeme o ľudí, ktorí sú jednou nohou mimo cirkvi

Mohlo by sa zdať, že kňazi majú v čase pandémie omnoho viac voľného času. No nájsť si šesťdesiat minút na tento rozhovor bolo pre vás pomerne náročné. To máte naozaj taký plný diár?

Mnohí si myslia, že kňazi len slúžia omše, spovedajú, vyučujú náboženstvo, občas urobia nejaké „stretko“ a popritom im ostáva množstvo času pre ich súkromný život. A že keď teraz všetky spomenuté aktivity išli do útlmu, tak nemajú vôbec nič na práci. Nie je to tak. Kňazi vykonávajú aj množstvo iných aktivít.

Akých?

Závisí to od úradu, ktorý daný kňaz zastáva, ako aj od jeho nastavenia a ochoty pracovať. Napríklad ja osobne nie som len farárom na košickom sídlisku KVP, ale pôsobím aj ako obhajca zväzku na cirkevnom súde, čo si vyžaduje veľa času na študovanie spisov a prípravu posudkov.

Keďže som vyštudoval cirkevné právo, tak ma ľudia oslovujú s rôznymi prosbami o pomoc pri riešení nulity manželstva aj mimo farnosti, farári so svojimi problémami v rámci farností, ale obracajú sa na mňa aj rôzne cirkevné právnické osoby napríklad so žiadosťami o prípravu štatútu.

No keďže som v prvom rade kňazom, som k dispozícii na rozhovory, spovede a v tejto dobe na veľmi rozsiahlu pomoc cez emaily a telefón. Takže práce a kňazských činností je stále veľmi veľa.

Veľká noc je pre kňazov náročným obdobím – najprv hromadné spovede, potom liturgicky i kazateľsky náročné veľkonočné trojdnie, kostoly zaplnené aj ľuďmi, ktorí do nich bežne neprichádzajú, požehnanie jedál... Minuloročná aj tohtoročná Veľká noc však je diametrálne iná – pokojnejšia?

Áno, keďže spomenuté pastoračné povinnosti v tradičnej podobe odpadli, mohol som sa oveľa viac sústrediť na podstatu sviatkov. Tento aj minulý rok sme spolu s farskými vikármi slávili liturgie spoločne v kláštore bosých karmelitánok, ktorý sa nachádza na území našej farnosti. Všetko potrebné sestry pripravili na skutočne najvyššej úrovni. Takže spoločne prežívame naozaj krásne sviatky, hoci v zvláštnej atmosfére prázdneho kostola a v spojení s veriacimi len cez internet.

Čo sa týka spovedania, máte pravdu, že pred Veľkou nocou sa nekonali takzvané „kombajnové“ spovede, ako ich my kňazi nazývame, ale to neznamená, že sa vôbec nespovedá. Ak nám niekto zatelefonuje, že potrebuje sviatosť zmierenia, dohodneme si s ním presný termín, kedy sa môže zastaviť, a vyspovedáme ho. Často je to spojené s rozhovorom, ktorý ľudia vyhľadávajú z dôvodu vlastnej frustrácie a neistoty v tejto dobe. 

„Zakázali nám síce verejné bohoslužby, ale nemôžu nám zakázať pomáhať ľuďom a byť im nablízku.“Zdieľať

Navštevovanie chrámov a farských priestorov na účely individuálnej pastorácie však až do začiatku apríla nepatrilo medzi výnimky zo zákazu vychádzania, nemali ste s tým problémy?

V prvom rade, farský úrad nemá povinnosť byť zatvorený. Rovnako ani kostoly nemusia byť zatvorené. My sme tu pre ľudí a ak sa oni rozhodnú prísť so svojimi duchovnými potrebami, neodmietneme ich. Je potrebné si uvedomiť, že krsty, pohreby a sobáše sa za stanovených podmienok konajú aj v čase pandémie. A niekoho pokrstiť či zosobášiť neznamená len stretnúť sa na samotnom obrade, ale je potrebné vopred vybaviť potrebné formality, absolvovať náuku pred udelením sviatosti, čo si vyžaduje aj osobný kontakt.

Okrem toho, kňazský úrad nespočíva len vo verejnom slávení bohoslužieb a vysluhovaní sviatostí. Je to aj ponuka duchovnej pomoci vo všetkých okolnostiach života. A teda zakázali nám síce verejné bohoslužby, ale nemôžu nám zakázať pomáhať ľuďom a byť im nablízku aj napriek opatreniam. Samozrejme, rešpektujeme hygienické pravidlá a tiež nariadenia, no nemôžeme niekoho odmietnuť, keď žiada o pomoc.  

Samozrejme, rozumiem vám, no neraz sme boli svedkami toho, že niektorí premotivovaní spoluobčania, ktorí si všimli individuálne návštevy kostolov či fár, nahlasovali ich polícii či médiám. Napokon, opakovane o tom verejne hovoril aj predseda biskupskej konferencie Stanislav Zvolenský. Vo svojej farnosti ste tieto problémy nemali?

Keďže sme sídlisková farnosť a paneláky sú všade navôkol, občas sa nám ozvala polícia s tým, že majú hlásenie o nedodržiavaní vládnych nariadení. Stále sme však napokon dospeli k záveru, že sme žiadne nariadenie neporušili. Tiež musím povedať, že policajti sa k nám vždy správali s pochopením, nerobili nám problémy a väčšinou sme celú záležitosť vyriešili telefonicky.

S čím za vami ľudia najčastejšie prichádzajú, z čoho sa potrebujú vyspovedať, o čom sa potrebujú porozprávať, poradiť?

V dôsledku pandémie sú ľudia veľmi frustrovaní, žijú v obavách, mätie ich chaos v názoroch a rozhodnutiach, a to nielen na úrovni politiky a spoločnosti, ale aj v samotnej cirkvi. Neraz prichádzajú aj so svojimi existenčnými problémami spätými so stratou zamestnania a neskôr aj domova.

Takže neriešite len problémy duchovné, ale aj sociálne?

Presne tak. A rovnako aj problémy vzťahové, keďže mnoho manželstiev sa v poslednom období ocitlo v kríze. Počas prvej vlny pandémie som sprevádzal viacero manželských párov v kríze, z toho väčšina, žiaľ, ide k rozvodu. Som síce cirkevný právnik, ale ocitám sa aj v situáciách, keď musím napríklad zistiť, ako sa zabezpečuje predbežné opatrenie na starostlivosť o dieťa či ako funguje celý proces civilného rozvodu. Neplánovane tak prenikám aj do toho, čo znamená rozpad manželského vzťahu nielen na cirkevnej, ale aj civilnej úrovni.

Samozrejme, mojou primárnou úlohou je pomáhať ľuďom na duchovnej úrovni a tu vidím, že mnohí sú skutočne duchovne vyprahnutí. Doba prinútila ľudí, ktorí až doteraz boli presvedčení o svojej viere, zaoberať sa elementárnymi otázkami, napríklad aké sú vlastne dôvody a motivácie ich viery. Sami seba sa pýtajú, či sú skutočne veriacimi alebo sú len nábožensky prežívajúcimi ľuďmi, ktorí síce chodievajú do kostola a dodržiavajú všetky prikázania, ale tam sa to končí, nemajú osobný vzťah s Bohom.

Povedal by som to asi tak, že prechádzajú fázou očisťovania, ktorá môže ich vieru posilniť alebo počas ktorej ju, naopak, môžu definitívne stratiť. Osobne považujem toto očisťovanie za jeden z mála pozitívnych dôsledkov pandémie.

Aké dopady to bude mať na cirkev ako na inštitúciu?

Pán Boh pandémiu nezapríčinil, ale podľa mňa ju geniálne využije na to, aby očistil svoju cirkev. So všetkým má svoj plán. Rozprávame sa o tom medzi nami kňazmi aj s biskupmi a mnohí si s obavou kladú otázku, aké to bude, keď sa opäť vrátime do normálu. Ale čo je tým normálom? Osobne sa práveže nádejam, že do normálu sa už nevrátime, lebo bol falošný. Verím, že prichádza čosi nové, čas obnovy cirkvi.

Benedikt XVI. kedysi hovoril o tom, že cirkev budúcnosti nebude cirkvou ľudovou, ale bude tvorivou menšinou, bude pozostávať z malých spoločenstiev. Tento koncept vidím už dnes na našej farnosti, v ktorej pôsobí mnoho malých spoločenstiev, takže sme takým spoločenstvom spoločenstiev. 

Áno, niekde ešte pretrvá masovosť odpustov a pútí, úplne to nevymizne, ale celkovo sa z cirkvi stane ten biblický „zvyšok Izraela“, ktorý bude povolaný nanovo prekvasiť svet. To, čoho sa obávam, je, či cirkevná štruktúra bude vedieť zareagovať na tento nový normál, či nás to neuvrhne do novej krízy prameniacej z toho, že budeme robiť všetko po starom.    

Čo bráni tomu, aby sa biskupi a tí, ktorí sú zodpovední za vedenie cirkvi, už dnes pripravovali na zmenenú situáciu a neboli ňou neskôr zaskočení?

Vidím aj medzi biskupmi a kňazmi takých, ktorí sa už nad tým zamýšľajú. Ja sám ako farár zodpovedný za farnosť, ktorá mi bola zverená, premýšľam nad tým, ako by mala vyzerať farská pastorácia po pandémii. Nechcem robiť z pandémie nejaký kľúčový zlom, ona skôr len znásobila a urýchlila procesy, ktoré sme v cirkvi mohli vnímať už predtým.

Skúste byť konkrétnejší.

Vezmime si napríklad len takú bežnú záležitosť, akou je príprava detí na prvé sväté prijímanie. V laviciach nám už nesedia deti, ktoré poznajú všetky modlitby, pretože sa ich doma s rodičmi modlia a ktoré dostali náboženské základy vo svojich rodinách. Poznajú „pj masky“, superhrdinov, ale nevedia, kto je Ježiš Kristus. Nemôžeme sa potom čudovať, že naše katechézy nefungujú, keď v nich vychádzame z bodu, ku ktorému sa tie deti väčšinou ešte ani len nepriblížili.

Mnoho z nich pochádza z nefunkčných alebo úplne rozpadnutých rodín, nemajú jasno v tom, čo to znamená mať jedného otca a jednu matku, pretože ich biologickí rodičia žijú v nových partnerských zväzkoch, medzi ktorými deti pendlujú, a vlastne ani nevedia, koho majú oslovovať mama a oco. Síce privezú dieťa na svätú omšu, ale do kostola s ním nevstúpia, preberú si ho až po nej. Myslím, že po pandémii o tento typ ľudí, ktorí už boli prakticky jednou nohou a možno aj oboma mimo cirkvi, definitívne prídeme.

„Nádejam sa, že do normálu sa už nevrátime, lebo bol falošný. Verím, že prichádza čosi nové, čas obnovy cirkvi.“ Zdieľať

Spomenuli ste, že sprevádzate manželské páry, ktoré sa ocitli v kríze. Čo to znamená? Je úlohou kňaza v takejto chvíli zabrániť rozvodu za každú cenu?

Vôbec nie. Sprevádzanie rodín v krízových situáciách má štyri úrovne. Prvou a najdôležitejšou je modliť sa za nich a viesť ich k modlitbe. Druhou je individuálne duchovné sprevádzanie v rámci spovedí či duchovných rozhovorov, kde môžeme nahliadnuť do ich vnútra a časom im tak môžeme pomôcť identifikovať to, čo robia zle a čo negatívnym spôsobom poznačuje ich vzťah. Pritom neraz je to tak, že týchto vecí sú si dobre vedomí sami, len nie sú schopní sa spolu o nich rozprávať a riešiť ich. Preto je tu tretia úroveň a tou sú mediačné rozhovory, kde sa s manželskými pármi snažíme nachádzať riešenia.

Prepáčte, že vám do toho vstúpim, ale poskytovanie mediačných služieb na farskej úrovni je nejaké pastoračné nóvum?

Nie je to štandardná služba, ktorú by farnosti poskytovali, ale v ostatnej dobe sa zdá byť táto pomoc nenahraditeľná práve pri konfliktoch, a to nie iba manželských. V tejto mediačnej fáze si manželské páry neraz uvedomujú, že sú schopné svoje problémy riešiť, len musia prejsť od vzájomného zraňovania sa k odpusteniu, čo si neraz vyžaduje dlhší čas.

Raz som takto sprevádzal svoju rodáčku a bývalú spolužiačku, s ktorou sme sa dlhé roky nevideli. Prišla za mnou so svojím manželom aj synom, mal asi šesť rokov. Zvítali sme sa, priateľsky sme sa začali rozprávať, keď chlapec po chvíli vytkol vlastnému otcovi, že sa k nej „ten kňaz“ správa láskavejšie ako on. Bola to pre nás všetkých facka, najväčšia asi pre otca, ale práve tieto slová napokon ich manželstvo zachránili.

Aby sme nezabudli, čo je tou štvrtou fázou?

Právna pomoc. Nie je pravdou, že by kňaz mal manželské páry presviedčať o tom, aby za každú cenu ostali spolu. Sám som niektorým odporúčal, aby išli na nejaký čas od seba. Nie aby sa dali rozviesť, ale aby istú dobu spolu nežili, lebo vzájomné odlúčenie môže byť tiež spôsob, ako nájsť cestu späť k sebe.

Ak má žena alebo muž silu znášať všetky príkoria od svojho partnera za cenu udržania manželstva, je to obdivuhodné hrdinstvo, priam mučeníctvo, ale nikto ich nemôže nútiť, aby sa rozhodli pre túto cestu. Na morálnej teológii náš zosnulý pedagóg Juraj Semivan používal takýto príklad: ak človek bojuje vo vojne so zbraňou v ruke, má dve možnosti – byť pacifistom a nechať sa zastreliť alebo brániť sa a bojovať o svoj život. Analogicky to platí pre manželstvo.

Nikdy by som nikomu priamo nepovedal, aby sa išiel rozviesť, ale ak sa tak v niektorých prípadoch stalo, vedel som to pochopiť. Navyše, ak sa neskôr ukázalo, že to manželstvo bolo nulitné, teda neplatné. 

Mnohým toto nachádzanie dôvodov pre vyhlásenie nulity manželstva pripomína právnické chytráčenie, ktoré sa neraz aj v prípade dlhoročných manželstiev snaží nájsť argument, prečo je toto manželstvo neplatné a pred rokmi vlastne ani nevzniklo.

Právo je vzácnym nástrojom, ktorý nám umožňuje žiť v jednej spoločnosti. Keďže nie sme anjeli, ale ľudia, ktorí robia chyby, potrebujeme mať stanovené nejaké základné pravidlá. Kódex kánonického práva umožňuje pozrieť sa na platnosť manželstva len v situáciách, ktoré sú odôvodnené, akou je napríklad faktický rozpad manželstva. A zároveň hovorí, že manželstvo je cirkevne platné, až kým sa nedokáže opak.

Čiže určite to nie je tak, že by sa v oblasti manželského práva postupovalo bezdôvodne a nulita bola vyhlasovaná svojvoľne. Na druhej strane však priznávam, že niekedy sa v snahe pomôcť ľuďom naozaj treba ponoriť do rôznych detailov a zákutí, aby sa tie dôvody našli.     

Iná výhrada smeruje k tomu, že kým v prípade takzvanej laicizácie kňazov ide neraz všetko ako po masle, tak riešenie manželskej nulity je omnoho zdĺhavejším a náročnejším procesom.

S týmto názorom sa stretám, ale keďže poznám oba procesy, tak s ním absolútne nesúhlasím a tvrdím presný opak. Procesy manželskej nulity, ak tam nie sú nejaké vážnejšie problémy, trvajú okolo jedného roka. A nie sú ani finančne nezvládnuteľné. Áno, nespochybňujem, že ľudia musia vypovedať aj o veciach, ktoré sú bolestivé, hlavne keď sa vracajú v spomienkach k prežitým bolestiam, ale aj tu sa to v maximálne možnej miere uľahčilo.

Naopak, keďže v prípade zbavenia klerického stavu kňaza nemôže rozhodnúť diecézny súd, ale len samotný pápež, trvá to aj niekoľko rokov. Na diecézny súd môže pritom človek kedykoľvek zavolať a popýtať sa, v akom stave je jeho prípad, kým s telefonátmi do Vatikánu to také jednoduché určite nie je.

Navyše, až do pontifikátu Benedikta XVI. platilo, že laicizácia sa udeľovala až po dosiahnutí veku 40 rokov. Ak teda kňazskú službu zanechal muž v mladom veku, musel čakať aj desať-pätnásť rokov.

Dnes je to ako?

Laicizovaný môže byť aj pred štyridsiatkou, ak je jeho situácia nezvrátiteľná, teda napríklad si už založil „rodinu“, má dieťa a je jasné, že do kňazskej služby sa už nevráti. Dôvodom však nemusí byť len vzťah, hoci to v povedomí ľudí rezonuje najčastejšie, ale aj to, že kňaz sa stane nespôsobilým výkonu svojho poslania z iných, napríklad psychických dôvodov, alebo je tento úkon trestom za nejaký delikt.

Zaujímavosťou je fakt, že zbavenie klerického stavu môže byť na jednej strane milosť na žiadosť kňaza alebo je to trest po trestnom procese. V každom prípade ide o zbavenie práv a povinností klerika zo strany Svätého Otca.

Vráťme sa ešte k dôsledkom pandémie, ktorá do slovenského cirkevného prostredia priniesla nebývalú polarizáciu. Kým doteraz sme rôzne vnútrocirkevné spory sledovali najmä v zahraničí, v posledných mesiacoch čelia tvrdej kritike rôznych skupín už aj slovenskí biskupi – pre zatvorené kostoly, udeľovanie prijímania na ruku, postoj k vakcinácii... Nevyjde z pandémie slovenská cirkev vnútorne rozdelená a oslabená?

S výhradami, ktoré ste spomenuli, sa denne stretáme aj my kňazi. Ľudia nám volajú, píšu emaily, dokonca v prípade jedného zo spomínaných párov boli katalyzátorom manželskej krízy. Doteraz tieto napätia driemali niekde v podhubí, až kým v posledných mesiacoch neprerazili na povrch, čo nemusí byť len na škodu, lebo sa aspoň niektoré veci vyjasnia a prečistí sa atmosféra.

Problém vidím v tom, že dnes každý môže šíriť svoj názor hneď niekoľkými kanálmi, pričom vôbec nemusí byť pravdivý, zorientovaný, relevantný. Na kňazoch, novinároch a ďalších, ktorí pracujú s informáciami, tak leží o to väčšia zodpovednosť, aby veci vysvetľovali, moderovali diskusiu, neprilievali olej do ohňa, ale snažili sa spoločnosť depolarizovať, vysvetľovať situáciu a objektivizovať diskusie.

Zároveň platí, že tí, ktorí nesú spoločenskú zodpovednosť, pápež, biskupi, politici aj kňazi, by sa mali vyjadrovať jasne a zrozumiteľne, aby medzi ľuďmi zbytočne nevyvolávali ďalší chaos a neistotu.

Vyvoláva pápež František chaos?

Svätý Otec má fenomenálnu pamäť. Aj po dlhšom čase si dokáže pamätať nielen to, že ste sa s ním stretli, ale aj to, o čom ste sa rozprávali. Zároveň je dobráčiskom od srdca, ktorý má úplne jasný názor na vec, ale nie vždy ho dokáže vyjadriť tak presne, ako napríklad jeho predchodca. A nevravím to ako nejaké negatívum.

Benedikt XVI. bol excelentným teológom a pochádzal z Nemecka, takže veci vždy dokázal vyjadriť precízne a zrozumiteľne. Pápež František je, naopak, pastoračným typom a pochádza z Latinskej Ameriky, kde je kľúčovým prvkom vyjadrovania príbeh a nekladie sa až taký dôraz na štruktúrovanosť prejavu. Študoval a býval som s viacerými kňazmi z tohto regiónu, takže to dôverne poznám.

Chcem tým jednoducho povedať to, že treba rozlišovať medzi tým, čo pápež František hovorí spontánne, keď z neho prehovára viac Bergoglio, a tým, čo vyjadrí ako hlava cirkvi vo svojich encyklikách a iných dokumentoch. Toho by si mali byť vedomí aj ľudia pracujúci s informáciami a nemali by všetky jeho vyjadrenia klásť na jednu úroveň.

Samozrejme, neplatí to len pri pápežovi Františkovi, ale aj pri jeho predchodcoch či nástupcoch. Ani v prípade spomínaného Benedikta XVI. sa predsa nepripisovala rovnaká váha slovám, ktoré napísal v encyklike či povedal v homílii, a tým, ktoré použil v knižných rozhovoroch s novinárom Petrom Seewaldom.

„Pápež, biskupi, politici aj kňazi by sa mali vyjadrovať jasne a zrozumiteľne, aby medzi ľuďmi zbytočne nevyvolávali ďalší chaos a neistotu.“Zdieľať

Rovnakú otázku položím aj smerom k slovenským biskupom – vyvolávajú chaos?

Nepoznáme ich pohnútky ani všetky detaily ich pozície, takže je ťažké to hodnotiť. Z toho, čo sa udialo počas pandémie, si však myslím, že by sa mohli viac vyjadrovať k veciam, ktorými žijú bežní veriaci, a zároveň by niektoré veci mohli vysvetľovať viac v kontexte. Niekedy sa ľudia dopytovali vyjasnenia a chýbali odpovede. Napríklad aj to, ako to vlastne bolo so zatváraním kostolov.

My kňazi točíme videá, streamujeme, telefonujeme s veriacimi, do takéhoto dialógu by s nimi mohli viac vstupovať aj naši biskupi. Hoci uznávam, že je to komplikované, keďže diecéza je väčšia ako farnosť. Poznám však v Taliansku viac biskupov a niektorí z nich každú chvíľu písali veriacim pastierske listy, aby s nimi boli aspoň takýmto spôsobom v častom kontakte.

Niektoré biskupské konferencie v zahraničí sa zatváraniu kostolov vzopreli a neraz boli v súdnych konaniach úspešné. Mali byť v tomto slovenskí biskupi odvážnejší?

Aj keď som právnik, nemyslím si, že by sme mali ísť cestou súdnych sporov. Skôr sa domnievam, že sme mali viac využiť soft power, búšiť na bránu úradu vlády a kompetentných ministerstiev. Zároveň sme mohli viac využiť množstvo odborníkov, ktorých máme medzi veriacimi ľuďmi, a nechať si vypracovať právne či epidemiologické stanoviská, nimi pri komunikácii s politikmi a štátnymi úradmi argumentovať a predkladať alternatívne riešenia. Často sa totiž odborné názory medzi sebou rozchádzali a túto skutočnosť sme nevyužili.

So vzťahmi medzi cirkevnou a svetskou mocou máte skúsenosti z tých najvyšších miest, keďže v minulosti ste pôsobili na Štátnom sekretariáte Svätej stolice aj na Apoštolskej nunciatúre v Angole. Ako ste sa k tomu dostali?

Arcibiskup Bernard Bober ma pred niekoľkými rokmi poslal študovať cirkevné právo na Pápežskú Lateránsku univerzitu v Ríme. Keď som získal licenciát a neskôr aj doktorát, ozvali sa arcibiskupovi z Pápežskej cirkevnej akadémie, či by ma neuvoľnil pre ďalšie štúdium a následné pôsobenie vo vatikánskej diplomacii. Cirkevná politika ma nijako zvlášť nepriťahovala, ale povedal som si, že to vezmem ako skúsenosť a výzvu a svoj pobyt v akadémii využijem ako čas rozlišovania Božej vôle.

Keďže som mal doktorát z práva, mnoho prednášok som už nemusel absolvovať, a tak ma poslali robiť minutanta na oddelenie protokolu Štátneho sekretariátu Svätej stolice. Bolo nesmierne zaujímavé byť súčasťou tímu, ktorý Svätému Otcovi pripravoval stretnutia so štátnikmi. V tom čase navštívil Vatikán napríklad Obama, Merkelová či vtedajší slovenský premiér Fico.

Z čoho vaša práca pozostávala v praxi?

Keď prišla od nejakého prezidenta alebo premiéra žiadosť o stretnutie so Svätým Otcom, informovali sme sa u nuncia tej-ktorej krajiny o vhodnosti návštevy a nosných témach. Z odpovede sa pripravil dokument na zhodnotenie pre pápeža a kompetentné osoby. Svätý Otec potom rozhodol, či návštevu prijme alebo bude vhodnejšie ju odložiť na iný čas. V prípade prijatia sme pripravovali všetku dokumentáciu k danej krajne a tiež všetky potrebné protokolárne záležitosti.

Do Angoly ste sa potom dostali ako?

Po záverečnej skúške na Pápežskej cirkevnej akadémii si ma zavolali k pápežovi, kde mi oznámili, že som menovaný za sekretára Apoštolskej nunciatúry v Angole. Stále som nebol presvedčený, či práve toto má byť súčasťou mojej kňazskej cesty, a o svojich pochybnostiach som povedal aj Svätému Otcovi a ďalším predstaveným. Tí mi opakovali: „Skús a uvidíš.“ Tak som si dal sám pred sebou predsavzatie, že len čo nadobudnem presvedčenie, že sa mám uberať iným smerom, urobím jasné rozhodnutie.

Napokon som bol v Angole dva roky, bol to veľmi exponovaný čas, keď došlo k odstúpeniu dlhoročného prezidenta Dos Santosa, ktorého v napätej a komplikovanej atmosfére nahradil bývalý minister vnútra Lourenço usilujúci sa zbaviť vplyvu celý klan spätý s jeho predchodcom. Naozaj som sa veľa modlil a pochopil som, že toto nie je to, čo chcem robiť. Nespochybňujem dôležitosť tejto služby, ale nebolo to pre mňa. Mal som veľkú túžbu robiť s ľuďmi, a teda neostať vo svojom kňazstve pri politike. Silno som vnímal, že diplomacia nie je nateraz Božia vôľa pre mňa.

Takže definitívne ste pôsobenie vo vatikánskej diplomacii nezavrhli?

Aj keď som už viac ako dva roky farárom v Košiciach na KVP, stále sa okolo diplomacie trochu motám. Keď som bol v lete vo Vatikáne, stretol som sa aj s vatikánskym štátnym sekretárom, kardinálom Parolinom, ktorý s úsmevom vytiahol môj diplomatický pas s tým, že ešte stále nie je spálený. Takže uvidíme. Nateraz som šťastný, že som v normálnej a veľmi živej farnosti a že spolu so svojimi vikármi môžem robiť najautentickejšiu kňazskú službu medzi ľuďmi vo farskom spoločenstve.

Slovensko malo zatiaľ len jediného apoštolského nuncia, arcibiskup Dominik Hrušovský pôsobil v rokoch 1996 – 2001 v Bielorusku, aj keď on nebol kariérnym diplomatom. Ak by ste vo vatikánskej diplomacii ostali, šanca stať sa nunciom by asi bola veľká, nie? /Oprava: Apoštolským nunciom v Rumunsku (1990 – 1994) a neskôv v Ruskej federácii (1994 – 2000) bol aj slovenský verbista Ján Bukovský./   

Ak sa diplomat osvedčí, po približne 15 rokoch služby býva menovaný za nuncia. Slovensko má momentálne dvoch zdatných diplomatov v službách Svätej stolice. Myslím, že raz z nich budú šikovní nunciovia. (Pavol Talapka zo Žilinskej diecézy pôsobí ako sekretár nunciatúry v Ghane a Rastislav Zummer zo Spišskej diecézy je sekretárom nunciatúry v Brazílii, pozn. I. G.)

Začínali sme Veľkou nocou, tak to Veľkou nocou aj uzavrime. Spomínali ste, že liturgie ste mali u sestier karmelitánok, aký bol váš veľkonočný odkaz?

Dnes, ale aj počas celej veľkonočnej oktávy a potom i každú nedeľu si nanovo uvedomujeme, že Ježiš za nás zomrel a vstal z mŕtvych, a tým nás vykúpil. To je to najhlbšie tajomstvo nás kresťanov. Nemali by sme sa však na Zmŕtvychvstalého len pasívne dívať a obdivovať ho, ale každý z nás by mal vstať z mŕtvych, nanovo otvoriť oči a osvojiť si Kristov pohľad na svet okolo nás. A to by malo platiť aj pre celú cirkev. Čím viac v nás bude svietiť Kristus, tým lepšími ľuďmi a autentickejšími kresťanmi budeme.