Svet kresťanstva 11. december 2022

Morálny teológ Ján Viglaš Manželom nestačí povedať, že antikoncepcia je vždy zlá a majú sa zariadiť

Pavol Rábara Pavol Hudák
Pavol Rábara Pavol Hudák

Rozhovor s kňazom Jánom Viglašom o dilemách katolíckych manželov aj postoji cirkvi k homosexuálom.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Rábara

Pavol Hudák

Manželom nestačí povedať, že antikoncepcia je vždy zlá a majú sa zariadiť
Foto: Postoj/Pavol Rábara

Rozhovor s kňazom Jánom Viglašom o dilemách katolíckych manželov aj postoji cirkvi k homosexuálom.

Články o učení cirkvi v oblasti sexuálnej morálky zverejnené v poslednom období na Postoji vyvolali výdatnú polemiku. Pokračujeme v nej rozhovorom s Jánom Viglašom, kňazom Banskobystrickej diecézy, ktorý vyučuje na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského.

Vraciame sa k prípadu manželov, ktorí majú obavy z ďalšieho tehotenstva, no uvedomujú si učenie cirkvi o antikoncepcii. Možno im poradiť „najmenší hriech“ alebo opakovať, čo je ideálom? Čo by na to povedal Ján Pavol II. či Benedikt XVI.?

Dotkli sme sa aj rozdielu medzi ťažkou matériou a ťažkým hriechom a aj toho, kedy možno hovoriť o smrteľnom hriechu. Nechýbajú ani otázky, ktoré súvisia s postojom katolíkov k homosexualite, napríklad či je v súlade s učením cirkvi podpora uľahčenia niektorých oblastí života párov rovnakého pohlavia.

Na stránkach denníka Postoj sme mali polemiku o niektorých otázkach, ktoré súvisia s katolíckym učením v oblasti manželskej sexuality.

Všetko spustil článok kňaza a cirkevného sudcu Radoslava Šaškoviča, v ktorom sa zaoberá mailom od jedného veriaceho manžela. Ten v skratke rieši dilemu, či sa má rozhodnúť pre vazektómiu, keďže prirodzené metódy im podľa jeho slov nefungujú a ďalšie tehotenstvo môže byť pre jeho manželku život ohrozujúce. Takúto otázku by mohol dostať hociktorý kňaz. Ako vnímate nastolený problém?

Keď som si v spomínanom článku prečítal úvod mailu toho muža, tak som si vybavil niekoľko podobných prípadov, s ktorými sa na mňa v minulosti obrátili manželia.

Na jednej strane som rád, že otec Šaškovič otvoril túto tému, lebo viem, že sa s ňou trápia aj mnohí kňazi spovedníci. Autor sa však na túto tému pozeral predovšetkým z pohľadu cirkevného práva a z morálnej teológie trochu málo.

Čo vám tam konkrétne chýbalo?

Pohľad Jána Pavla II., ktorý rozvíjal počas svojho pontifikátu. Poľský pápež si bol vedomý, že encyklika Humanae vitae spôsobila veľký odpor, doteraz najväčšiu kontroverziu v cirkvi. Tisícky laikov pre ňu vystúpili z cirkvi a tisícky kňazov a rehoľníkov odišli z kňazstva, respektíve rehole. Pápež Pavol VI. počas desiatich rokov, ako ešte žil po vydaní Humanae vitae, každý týždeň vybavoval žiadosti kňazov o laicizáciu.

Tak veľmi sa s ňou nevedeli stotožniť?

Boli presvedčení, že táto encyklika nereaguje dostatočne na špecifické problémy alebo na konkrétne situácie manželov.

Váš pohľad?

Dvadsiate storočie bolo storočím prevratných zmien, sexuálna revolúcia neprišla odrazu. Hoci si ju spájame najmä so 60. rokmi, svoje začiatky má už v osvietenstve. V medicíne zas plošné zavádzanie očkovania, vynález antibiotík, zvýšený dôraz na hygienu, rajonizácia v zdravotníctve a presmerovanie pôrodov do nemocníc priniesli rapídne zníženie detskej a materskej úmrtnosti.

Dovtedy bolo treba mať viac detí aj preto, aby niektoré prežili. Keď rapídne klesla úmrtnosť detí a štáty začali po druhej svetovej vojne zavádzať dôchodkové zabezpečenie plus stúpla životná úroveň a predĺžila sa aj dĺžka života, nebola taká nevyhnutnosť mať toľko detí.

Do toho prišla antikoncepčná pilulka, ktorá sa začala masovo vyrábať v 60. rokoch. Zaujímavé pritom je, že najprv bola dostupná len pre manželov. Bolo to práve počas Druhého vatikánskeho koncilu, na ktorom sa aj o týchto témach debatovalo.

Prečo sa už koncil teda nevyjadril napríklad k antikoncepcii?

V roku 1965 sa konciloví otcovia na tejto téme nevedeli zhodnúť. Preto posledná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes predpokladá, že pápež sa k tejto otázke vyjadrí magisteriálne. To sa stalo tri roky po skončení koncilu vydaním encykliky Humanae vitae.

Mimochodom, z pápežskej komisie, ktorá mala pracovať pod pápežským tajomstvom, v roku 1966 unikli na verejnosť odlišné stanoviská teológov k tejto téme. Zo 72 členov väčšina odporučila pápežovi, aby zmenil náuku cirkvi v tejto oblasti, zvyšní členovia pripravili iné stanovisko.

Inak, len nedávno vyšlo najavo, že vtedajší krakovský arcibiskup Wojtyla, ktorý nemohol byť prítomný na hlasovaní, krátko nato kreoval v Krakove vlastnú komisiu, ktorá skúmala obe stanoviská, a vo februári 1968 boli pápežovi doručené vo francúzštine závery jej teologického skúmania. Dnes je zjavné, že viaceré kľúčové tézy prebral Pavol VI. práve od Wojtylu.

Čítajte tiež

Do štyroch dní po vydaní Humanae vitae však bol sformulovaný aj teologický odpor pod vedením amerického morálneho teológa Charlesa Currana. Ten prišiel s teologickým konceptom loyal dissent, teda verný nesúhlas, kde vlastne povedal, že na to, aby bol človek katolík, potrebuje rešpektovať krédo, čiže vyznanie viery, plus všetky ďalšie dogmy, ktoré boli vyhlásené od sformulovania Nicejsko-carihradského vyznania viery. Všetko ostatné podľa Currana možno považovať za nie neomylné učenie.

Cirkev však podľa Lumen gentium za neomylné učenie považuje dogmy, závery koncilu a potom ešte jednu oblasť – keď cirkev opakovane predkladá nejaké učenie, ktoré biskupi v zhode s pápežom podávajú ako definitívne.

Spadá sem aj encyklika, čo je prípad Humane vitae?

Áno, a už to nie je len mienka teológov, ale potvrdené aj magistériom. Oblasť, o ktorej sa bavíme, totiž nie je nová náuka. Do roku 1930 to bola spoločná náuka všetkých majoritných kresťanských cirkví, teda aj protestantských, aj pravoslávnej.

V 20. storočí s pochopením vzniku nového života a s objavom nových antikoncepčných prostriedkov pápež Pius XI. zopakoval, že antikoncepcia je v rozpore s učením cirkvi, pred ním to povedal aj Lev XIII.

„Prístupu postupných krokov sa netreba báť napriek riziku, že si to niekto vysvetlí štýlom ,nám to kňaz dovolil‘.“Zdieľať

Potom sa tejto téme v roku 1951 venoval aj Pius XII. v príhovore k pôrodným asistentkám a potom prišla encyklika Humanae vitae, po nej dokumenty Familiaris consortio a Veritatis splendor. V roku 1992 vyšiel Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý pripomienkovali všetci biskupi sveta a ktorý tiež túto náuku potvrdzuje. A dokument Sprievodca pre spovedníkov z roku 1997 hovorí úplne explicitne, že náuku cirkvi v tejto oblasti treba pokladať za definitívnu.

Spomínaný teológ Curran však tvrdil, že pokiaľ ako katolík prijímam to, čo sa predkladá ako neomylné – teda podľa neho len krédo a dogmy –, len sa neviem stotožniť s nejakou časťou nie neomylného učenia, tak stále môžem byť verný katolík.

Čiže týmto pohľadom odporcovia Humanae vitae argumentovali, že encyklika nie je dogma ani konštitúcia koncilu, takže nemusia s ňou súhlasiť. 

Presne tak. Aj preto potom Pavol VI. už žiaden svoj dokument, ktorý neskôr vydal, nenazval encyklikou, len exhortáciou alebo jednoducho listom. Aby netlačil na svedomie ľudí. Bol si vedomý, že mnoho biskupských konferencií zápasilo s tým, ako počas vrcholiacej sexuálnej revolúcie túto tému komunikovať manželom.

Biskupi vedeli, že to nemôžu zmietnuť zo stola, lebo ide o dokument pápeža, ktorý predpokladal koncil, no na druhej strane to bola intímna téma, ktorou žili manželia, pričom mnohí z nich sa už zariadili počas predchádzajúcich rokov alebo desaťročí.

Niektoré biskupské konferencie sa neskôr priznali, že si mysleli, že to akosi vyšumí, viac túto tému nechceli otvárať a rátali s tým, že sa na túto encykliku nejako zabudne.

Lenže nezabudlo.

Naopak, po krátkom pontifikáte Jána Pavla I. v roku 1978 prišiel krakovský arcibiskup, ktorý z toho urobil jednu z nosných tém svojho pontifikátu.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Ján Pavol II. si bol vedomý, že Humanae vitae bola katechetickým a pastoračným neúspechom a že nebude stačiť napísať ďalšiu encykliku. V roku 1980 zvolal synodu o rodine a o rok nato vyšla exhortácia Familiaris consortio, ktorá sa dotýka aj týchto vecí a rozvíja ich.

Ešte viac mu však záležalo na tom, aby túto tému vysvetlil „od Adama“ – a to nielen obrazne, ale aj doslovne. Vytvoril tak cyklus katechéz známy ako teológia tela, ktoré sa začínajú stvorením človeka, a až v ich závere prichádzajú témy manželskej morálky.

Prečo na to išiel Ján Pavol II. tak zoširoka?

Ide akoby o skladačku, priam veľkolepú mozaiku, ktorú treba vnímať v celistvosti. Teda najprv treba pochopiť, prečo nás Boh chcel ako muža a ženu, čo s tým urobil prvý hriech, ako bola zasiahnutá práve sexualita a prečo nás práve sexualita stále dráždi, provokuje.

Akú mal na to odpoveď?

Žiadna iná oblasť nášho života neodhaľuje toľko z vnútorného života Boha ako naša sexualita. Kniha Genezis hovorí, že človek je stvorený na Boží obraz, muž aj žena. Najprv bol jeden človek – Adam, potom bola stvorená Eva, už boli dvaja, no zároveň boli povolaní byť jedno. Teda vytvoriť jedno telo – obrazne aj doslovne –, kde tá telesná jednota má byť vyjadrením oveľa hlbšej jednoty, keďže človek nie je len telo, ale aj duša.

Boh je jednota troch osôb, taká dokonalá, že my kresťania veríme, že tri osoby sú jedno, teologicky hovoríme jednej podstaty. Tú jednotu medzi nimi vytvára láska.

Na priblíženie tejto nesmierne intenzívnej lásky nenachádzame silnejší obraz ako práve obraz manželstva, kde muž a žena, dve rozdielne osoby, vytvárajú takú silnú jednotu, že z ich lásky a objatia je možný vznik nového života, novej osoby. Tým sa vlastne pripodobňujú Bohu, že sú dve osoby, ktoré sa spájajú do jednoty, a zároveň je táto jednota schopná darovať nový život.

Ako to všetko súvisí s encyklikou Humanae vitae?

Keby sme chceli vysvetliť Humanae vitae nie až natoľko teologickým jazykom, povedali by sme, že skutočná láska odráža to, akým spôsobom Boh žije svoj vnútorný život – a preto je skutočná láska životodarná. Je vždy otvorená životu, vždy sa chce rozdávať. Všetko, čo nejakým spôsobom túto plodnosť obmedzuje, potláča alebo ničí, deformuje obraz Boha.

Hoci prvý hriech nebol sexuálny – bol to hriech pýchy, túžby byť ako Boh, no bez neho –, predsa zasiahol do tejto veľmi citlivej oblasti, lebo príťažlivosť muža a ženy vyjadruje to, ako žije vnútorným životom Boh. No hriechom sa otvorila cesta zameranosti na stvorenie a na seba, láske začala konkurovať sebaláska.

Vráťme sa teraz ku konkrétnemu prípadu, ktorý spustil polemiku o antikoncepcii. Keby vám prišiel takýto mail a chceli by ste odpovedať ako morálny teológ, čo by ste poradili?

V prvom rade táto polemika sa viedla v cirkvi od 60. rokov a nielen v oblasti manželskej morálky. Najmä s rozvojom medicíny prišlo množstvo nových dilem.

Cirkev už na Druhom vatikánskom koncile však potvrdila, že napriek všetkým morálnym dilemám existujú skutky, ktoré sú vždy zlé. Je na to latinský pojem intrinsece malum, v preklade ako vnútorne zlé. Sú teda natoľko zlé, že neexistuje taký motív, ktorý by ich ospravedlňoval.

V niektorých oblastiach je nám to celkom zrozumiteľné, povedzme terorizmus alebo rukojemníctvo – človeka nikdy nemožno zredukovať na predmet, zo žiadneho dôvodu.

„Niekto má pred sebou ideál, ale nie je schopný ho ešte dosiahnuť. Ale pokiaľ ten človek na tú cestu vykročí, napriek tomu, že sa dopustí aj nejakých mravných prehreškov, pokiaľ kráča k ideálu, je na správnej ceste.“Zdieľať

Konštitúcia koncilu Gaudium et spes potvrdila, že pod takéto skutky spadá všetko, čo ide proti ľudskému životu, proti telesnej integrite a ľudskej dôstojnosti. Konkrétne vymenúva potrat, eutanáziu, zabitie nevinného, genocídu, terorizmus, rukojemníctvo, znásilnenie, nedôstojné pracovné podmienky. Od encykliky Pavla VI. Humanae vitae je medzi ne zaradená aj antikoncepcia, čo potom potvrdil aj Ján Pavol II. v encyklike Veritatis splendor.

V čom spočíva vnútorné zlo antikoncepcie?

Pri antikoncepcii sa jeden z partnerov stáva akoby predmetom v rukách toho druhého. Vstupuje do toho sebectvo, ktoré druhého použije na svoje potešenie bez toho, aby jeden či obaja museli počítať s následkami, ktoré prirodzene so sebou manželský akt nesie.

Toto napokon pochopili aj feministky, že samotná antikoncepcia neoslobodila ženy od problému materstva, ale zbavila mužov zodpovednosti.

Cirkev teda radí antikoncepciu medzi vnútorne zlé skutky preto, lebo pri jej použití sa ten druhý stáva prostriedkom?

Áno. A aj preto, že sa ňou zasahuje do integrity manželského aktu aj do ľudskej dôstojnosti. A k ľudskému telu sa pristupuje ako k surovine, ktorú si možno ľubovoľne stvárňovať – zneplodniť, alebo nechať plodnou. Osobitne radikálny zásah do integrity ľudského tela je napríklad pri sterilizácii.

Lenže prípad, ktorý vyvolal polemiku na našom webe, hoci o ňom všetko nevieme, nepôsobil tak, že by daní manželia chceli z toho druhého urobiť prostriedok. Práveže chceli napĺňať manželstvo cez spojenie, ktorým sa manželský sľub aktualizuje, a mať spoločné dobro, čo je jeden z cieľov manželstva podľa Kódexu kánonického práva.

A zároveň sa chceli vyhnúť riziku nového tehotenstva, ktoré by spôsobilo ohrozenie života manželky. Čiže obstojí tento pohľad na antikoncepciu aj v niektorých špecifických prípadoch?

Manželia v tomto prípade hľadajú, čo by im dalo vysoký stupeň istoty, aby ich ďalšie možné tehotenstvo neohrozilo. Medicína však hovorí, že žiadna forma antikoncepcie alebo sterilizácie nie je stopercentne spoľahlivá. Preto do toho vstupujú aj lektori prirodzených metód, ktorí tvrdia, že ak sa dodržiavajú dôsledne, dosahujú podobný stupeň spoľahlivosti ako sterilizácia alebo hormonálna antikoncepcia.

Problém je, že väčšina manželov v takýchto špecifických situáciách nedokáže dôverovať len prirodzeným metódam, keďže každé ďalšie zlyhanie znamená tehotenstvo a možné ohrozenie života. Preto rozumiem tomu, že zvažujú ďalšie spôsoby, pri ktorých by mali hmatateľnú istotu, že urobili niečo pre to, či už sterilizáciu, alebo kondóm, aby sa vyhli tehotenstvu, ktoré by mohlo ohroziť život ženy.

Pritom úplne stopercentná je len abstinencia alebo sterilizácia v podobe kastrácie, teda že žena nemá maternicu alebo vaječníky, prípadne muž semenníky, čo by bol ešte radikálnejší zásah.

Ešte vám nedáme pokoj s týmto konkrétnym prípadom. Na stole sú teda tri zlé riešenia (vazektómia, kondóm, sexuálna abstinencia), pričom autor naznačil, že by sa mohli rozhodnúť pre to najmenšie zlo, čo by mohla byť jednorazová mužská bariérová antikoncepcia.

Tento prístup je však v rozpore s pohľadom trojice kňazov v článku o Humanae vitae. Podľa nich ľuďom nemožno odporučiť „menšie zlo“, ale treba im povedať, že musia mať pred očami ideál – podľa nich zdržanlivosť –, a keď to nezvládnu, tak Boh je milosrdný, vyspovedajú sa. S ktorým prístupom sa stotožňujete?

Môže sa nám javiť, že ide o dva extrémy – jeden teológ či spovedník pod vplyvom neľahkých okolností schváli spôsob, ktorý sa mu javí najmenej zlý, trebárs kondóm. A na to zareagujú druhí, ktorí pripomenú, že akákoľvek antikoncepcia je vnútorným zlom, a teda ju nemožno nikdy schváliť a treba predostrieť ideál, ktorý je podľa náuky cirkvi zároveň aj normou.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Súčasťou toho druhého prístupu je však ešte niečo, čo Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris consortio nazýva zákon postupnosti alebo zákon postupných krokov.

Môžete to priblížiť?

Ide o to, že môže byť manželský pár, ktorý vníma morálne zlo úplne jasne, aj keď je v extrémnej a ťažkej situácii, a dokáže sa rozhodnúť pre ideálnu cestu. Potom môžeme mať pár, kde jeden to tiež takto vníma a nemá problém sa tak rozhodnúť, ale druhý s tým má problém. A potom pár, kde to ani jeden tak nevníma.

Každý skúsený pastoračný kňaz vníma, že jedna vec je manželom povedať, že niečo je zlé, a druhá vec im vysvetliť, prečo je to zlé. Nestačí im povedať, že antikoncepcia je vždy zlá, a teda dostali celý mravný ideál a majú sa podľa neho zariadiť.

Inými slovami, niekto má pred sebou ideál, ale nie je schopný ho ešte dosiahnuť. Ale pokiaľ ten človek na tú cestu vykročí, napriek tomu, že sa dopustí aj nejakých mravných prehreškov, pokiaľ kráča k ideálu, je na správnej ceste.

Možno to trochu objasní ešte iný príklad.

Skúste.

V mnohých rómskych osadách a sociálne vylúčených komunitách je život nielen materiálne biedny, ale aj hlboko pod kultúrnymi, spoločenskými i mravnými normami. Je tam alkoholizmus, domáce násilie, zanedbávanie výchovy, promiskuita, predčasné sexuálne vzťahy, neraz dokonca aj incest.

Nestačí len pripomenúť ideál, normu či legislatívu. Rovnako nie je možné radikálne riešenie všetkých kamsi vysťahovať. Treba trpezlivú sociálnu a misijnú prácu, kde je veľkým úspechom aj malý pokrok.

Žiadny sociálny pracovník neschváli alkohol ani promiskuitu, ani násilie a už vôbec nie incest. No pritom budú vnímať, že mnohí nebudú schopní viesť iný život. Ale budú hľadať spôsoby, kde by sa dal ich život posunúť k lepšiemu. Príklady niektorých starostov alebo sociálnych projektov, či misijných aktivít sú dôkazom, že postupnými krokmi to ide.  

V tomto duchu by ste teda ako posúdili situáciu z nášho prípadu?

Ako morálny teológ by som aj ja predostrel ideál, lebo ten je skutočne aj normou. A vôbec by som nepodceňoval ich schopnosť obetovať sa a ísť náročnou cestou. Veď neraz vidíme, akej obety, ba až hrdinstva sú schopní rodičia z lásky k svojim deťom. Prečo by to teda nedokázali aj manželia z lásky k sebe navzájom?

Odporúčal by som im skontaktovať lektorov prirodzených metód, ktorí vedia pomocou prísnejších pravidiel dosiahnuť vysoký stupeň istoty. Nemusia mať teda pred sebou len víziu úplnej abstinencie. Niektorí lektori majú takúto drámu odskúšanú priamo na sebe.

A ak by som videl, že nie sú schopní ani toto prijať, tak dobre, rozumiem tomu, že si to skúsia poistiť nejakou antikoncepciou, napríklad prezervatívom. Ale aj tak by som sa ich snažil presvedčiť, aby nerezignovali a okrem svojho rozhodnutia, ktoré im nemôžem schváliť, urobili aj niečo navyše, čo bude vykročením k ideálu a čo im otvorí iný pohľad na ich sexualitu.

Viacerí lektori spomínajú prípady, kde k tomu manželia práve takto pristúpili – „poistili sa“ antikoncepciou a manželka po niekoľkých týždňoch či mesiacoch povedala manželovi, že už naozaj nemusí používať kondóm, lebo jasne vníma, že majú neplodné obdobie. Jej to prekážalo, hoci to bola ona, kto bol v ohrození prípadným tehotenstvom. Jednoducho dospeli k tomu, že to nepotrebujú, už nadobudli istotu. A to je práve cesta postupných krokov, o ktorej hovorí Ján Pavol II.

Z toho, čo hovoríte, možno to chápať ako výnimku?

Na základe extrémnej situácie sa nevytvárajú nové morálne normy. Toto hovorí aj pápež František v Amoris laetitia, že všeobecné normy platia stále, ale treba ich skonkrétniť. Ale rovnako hovorí aj to, že praktické rozlišovanie v konkrétnych situáciách nemôže byť pozdvihnuté na úroveň normy. To by bola neznesiteľná kazuistika, kde by sa robili v rôznych situáciách rozličné normy.

Takže nie, nejde o výnimku ani nové normy. Ako sme sa naučili chodiť chodením, rozprávať rozprávaním a popritom sme urobili množstvo chýb, to isté platí aj pri manželskom živote. Mnohí lektori prirodzených metód priznávajú, že ani im nebolo vždy jednoduché dodržať manželskú čistotu.

„Nevidím morálny problém v zákonoch, ktoré by homosexuálom, najmä tým, ktorí vychovávajú dieťa, uľahčili život.“Zdieľať

Mimochodom, v tomto zmysle sa vyjadril aj Benedikt XVI. a spôsobilo to veľkú kontroverziu, keď v knihe Svetlo sveta hovoril o použití kondómu v prípade človeka, ktorý je mužský prostitút s HIV.

Jána Pavla II. aj Benedikta XVI. stále tlačili do toho, aby sa vyjadrili k situácii v Afrike, kde je AIDS veľmi rozšírený a kondómy tomu môžu vraj zabrániť. Cirkev by teda vraj mala byť už konečne realistická a oficiálne povoliť prezervatív. Misionári však často namietali, že tam nie je problém s nedostatkom kondómov, ale s promiskuitou. Benedikt XVI. teda na dobiedzanie novinárov povedal, že ak si mužský prostitút dá kondóm, aby ochránil svojho klienta či klientku, môže to byť prvý krok k obráteniu, k väčšej mravnosti.

Benedikt XVI. vôbec nepovedal, že v takomto prípade je to dovolené alebo že by to bolo morálne konanie, ale hovorí o tom, že ten človek si prvý raz uvedomil, že si nemôže robiť, čo chce, že je tu prítomný aj niekto iný, koho môže ohroziť. A zdôraznil tiež – a to už médiá opomínali –, že morálku nemožno nahradiť rozdávaním kondómov.

Cesta postupných krokov je teda prítomná u Jána Pavla II., použil ju Benedikt XVI. a nájdeme ju aj v dokumente Sprievodca pre spovedníkov z roku 1997, ktorý vydala Pápežská rada pre rodinu. Tento dokument hovorí, že sa prístupu postupných krokov netreba báť napriek riziku, že si to niekto vysvetlí štýlom „nám to kňaz dovolil“.

V podstate je to len rešpektovanie toho, že oni sú na nejakej úrovni, ale stále ich treba motivovať k tomu, aby vnímali, že zlo, ku ktorému sa uchýlili, môže mať svoje ovocie, ktoré sa môže a nemusí prejaviť.

Ako to myslíte?

Poviem to na príklade. Niektoré látky sú jednoznačne zlé, napríklad jedy, ktoré človeka zabijú hneď, no niektoré sú škodlivé až z dlhodobého hľadiska. Lekár napríklad upozorní pacienta, že ak sa bude stravovať nezdravo, tak mu to tiež uškodí.

Cirkev teda hovorí, že keď je nejaký skutok vnútorne zlý, nesie si so sebou aj zlé ovocie, ktoré sa môže a nemusí prejaviť. Morálne možno nebude mať človek takú vinu ako tí, ktorí sa rozhodnú pre sterilizáciu či antikoncepciu z čistého sebectva, ale jednoducho nikto nevie zaručiť, že to bude bez následkov.

Cirkev nemôže dať dišpenz od mravných zákonov, ktoré ona neurčila, tak ako napríklad hasiči nemôžu dať dišpenz od gravitačného zákona. Je pritom rozdiel, keď pri požiari paneláka niekto vyskočí z prvého poschodia a niekto z dvanásteho. Podobne je to aj pri nerešpektovaní mravných zákonov.

Čítajte tiež

Tú cestu postupných krokov, no zároveň dôležitosť rešpektovať mravné zákony možno ilustrovať na príklade pacienta, ktorý pred infarktom fajčil a pil. Po vážnom dohovore od lekárov prestane piť. Stojí ho to veľkú námahu a určite je to veľký pokrok z jeho strany. Cigariet sa však nedokáže vzdať. Každý lekár, hoci ocení jeho abstinenciu od alkoholu, mu povie, že aj tie ho môžu spoľahlivo zabiť.

Stretávame sa s katolíkmi, ktorí cirkevnú morálku o manželstve vnímajú zjednodušene takto: pred manželstvom máme žiť čisto, v manželstve si nemôžeme robiť, čo chceme, a keď prijmeme deti a vychováme ich a chceme si trochu užiť, tak ani potom nemôžeme.

Niekedy je neskoro riešiť tieto veci po štvrtom či piatom dieťati. Najmä keď manželia povedia, že všetky ich deti sú ovocím prirodzených metód. Keď majú skúsenosť, že im to ani raz nevyšlo a majú dokonca za sebou rizikové tehotenstvá či cisárske rezy, prirodzene si kladú otázku, čo majú robiť. Rozumiem, že je to problém a neexistuje na to jednoduché a už vôbec nie geniálne riešenie.

Niektorí hovoria až o vytrácaní radosti z manželského spojenia, ďalší nad tým kývnu rukou.

Ako som vravel, aj keď niektorí svoju situáciu vyriešia spôsobom, ktorý nie je objektívne morálne v poriadku, možno ich to naštartuje, že prvýkrát začnú vôbec rozmýšľať trochu inak o kráse manželstva.

Veď koľko manželov sa duchovne prebralo až vtedy, keď sa im rozpadol prvý vzťah, ktorý mali z pohľadu cirkvi platný, potom vstúpili do nového vzťahu, ktorý je objektívne iregulárny, a niektorí z nich duchovne precitli až tam?

Je úlohou kňazov v pastorácii, aby pri týchto manželoch, ktorí možno nevedia hneď nastúpiť na morálnu cestu, svoje pastoračné sprevádzanie naozaj nezredukovali len na príkazy a zákazy alebo, naopak, len na prístup, že keď spadnú, môžu sa vyspovedať.

Väčšina ľudí však vníma morálku ako súbor príkazov a zákazov.

Poľský kapucín a pastorálny teológ Ksawery Knotz používa vo svojej knižke Sex, ako ho nepoznáte jeden výstižný obraz. Hovorí, že keď porušíte pravidlá pri futbale, tak musí nastať trest – niekedy je to žltá karta, niekedy vylúčenie, niekedy len odpískanie trestného kopu. Ale nemôžem ísť hrať futbal s tým, že budem mať pred očami len pravidlá, aby som niečo neporušil. V prvom rade ide o radosť z hry.

Toto isté sa snažil ukázať aj Ján Pavol II., že v prvom rade musí byť radosť z manželstva, z darovania sa, z intímneho života. Zároveň však existujú veci, ktoré tú „hru“ a radosť kazia, a jedným z nich je antikoncepcia.

Morálku nemožno zredukovať len na nejaké „nie“. Ak je tu „nie“, tak vždy vychádza z nejakého „áno“, z nejakého dobra, krásy. Keď ľudia nevnímajú celý tento obraz a počujú iba príkazy a zákazy, tak majú pred sebou len karikatúru morálky a Boha. Preto treba vnímať predovšetkým to „áno“.

A potom bude jasnejšie aj to, že keď cirkev niekedy hovorí „nie“, tak je to preto, že tým niekoho chráni. V antikoncepcii je to najčastejšie žena, ktorá ťahá za kratší koniec.

V rámci polemiky o manželskej morálke sa objavili rôzne pojmy, najmä v súvislosti s delením hriechov a podobne. V katechizme nachádzame „všedný“ a „smrteľný“ hriech, niektorí hovoria o „ľahkom“, „ťažkom“, prípadne „smrteľnom“ a ešte do toho prichádza „matéria“. Mohli by sme si v tom urobiť poriadok?

Katechizmus aj dokumenty cirkvi, ako napríklad Reconciliatio et paenitentia, hovoria, že smrteľný a ťažký hriech prakticky splývajú v jedno. Ale predsa len sú tam určité nuansy, lebo keď hovoríme o ťažkom a ľahkom hriechu, tak máme na mysli skôr objektívnu skutočnosť matérie, teda závažnosti.

Týmito pojmami sa sleduje to, aby boli ľudia dopredu informovaní, že nejaká vec môže byť závažným skutkom, lebo má ťažkú matériu. Lingvisticky sa ľahšie povie, že je to „ťažký hriech“ než „skutok s ťažkou matériou“.

Aké pojmy potom vyjadrujú to, či došlo aj k spáchaniu hriechu, na ktorý sa vyžaduje plný súhlas a plné vedomie?

Na to sa používa skôr terminológia „smrteľný“ a „všedný“ hriech, napríklad keď kňaz v spovednici ide posúdiť mieru spoluúčasti človeka na nejakom skutku, ktorý môže mať závažnú matériu.

Preto sa môže stať, že človek sa dopustí skutku s ťažkou matériou, ale má len všedný hriech. Príkladov môže byť mnoho, vezmime si samovraždu. Je to vždy objektívne zlý skutok s ťažkou matériou, a predsa určité podmienenosti, či už kultúrne, psychologické, spoločenské, môžu znížiť alebo až úplne anulovať subjektívnu zodpovednosť.

Alebo dievčina, ktorá otehotnie preto, že jej niekto namieša drogu a zneužije ju. Ona si napriek tomu chce dieťa nechať, no okolie na ňu vyvinie taký silný tlak, že to neustojí a ide na interrupciu. Označiť takúto ženu za vrahyňu je totálne bezcitné. Ona môže byť úplne bez viny. No traumu zo zneužitia i potratu si bude niesť celý život.

Takže skutok s ťažkou matériou môže byť za istých okolností všedným hriechom?

Áno. Väčšinou vnímame ako všedný hriech len skutok s ľahkou matériou, ktorý spáchame s plným vedomím a s plnou slobodou. Povedzme, že som nebol celkom striedmy pri jedení. No keď sa s plným vedomím a dobrovoľne predávkujem liekmi, tak môžem spáchať smrteľný hriech.

Skutok s ťažkou matériou môže byť všedným hriechom, ak bola znížená sloboda alebo vedomie. Ak napríklad dieťa poje celú škatuľku liekov, lebo si myslelo, že sú to cukríky, nemá dokonca žiaden hriech. No následky môžu byť objektívne tragické.

Ide teda aj o ovocie, ktoré skutok s ťažkou matériou so sebou prináša. Práve preto bude cirkev o antikoncepcii hovoriť ako o skutku, ktorý so sebou nesie negatívne dôsledky. Pričom matéria môže byť ešte odstupňovaná – neabortívna antikoncepcia je objektívne menej zlá ako abortívna, ale popritom je dostatočne zlá na to, aby bola nazvaná intrinsece malum, teda vnútorne zlá.

Ak takto chápeme rozdelenie hriechov, potom platia výroky niektorých kňazov, že všetky hriechy proti šiestemu Božiemu prikázaniu sú vždy ťažké?

Niektorí starší kňazi si pamätajú zo štúdií formuláciu, že v oblasti šiesteho prikázania neexistuje ľahká matéria. Preto narážajú na to, že čokoľvek v tejto oblasti je pod ťažkým hriechom. No je rozdiel, či máme na mysli len matériu alebo aj reálny hriech spáchaný vedome a dobrovoľne.

Pretože inak to môže spôsobiť obrovské problémy vo svedomí. Keď niekomu napríklad napadnú erotické myšlienky, nemusí to byť hneď hriech, hoci ide o závažnú vec.

V tejto oblasti je obrovská škála – vizuálny podnet, na ktorý človek nereaguje, potom podnet, na ktorý celkom rád zareaguje a potom v ňom fantazíruje. Ďalej spriadanie myšlienok, ako by s niekým vyslovene zhrešil, predmanželský sex, manželská nevera, orgie až po znásilnenie a styk so zvieratami. Preto môže byť pastoračne nevhodné bez bližšieho vysvetlenia povedať, že čokoľvek v šiestom prikázaní je ťažká matéria.

Napríklad aj páter Lucián Bogucki sa v knihe Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť vyjadril, že je rozdiel medzi tým, keď je niekto neverný manželke a keď dospievajúci mladík bojuje s čistotou a má možno nejaký zlozvyk masturbácie.

Áno, ja sa tiež niekedy pýtam, kto má väčšie previnenie – či manželský partner, ktorý sa nevery dopustil, alebo ten, ktorý ho v podstate do nevery dohnal, napríklad svojou dlhodobou necitlivosťou či ignorovaním.

Takisto je rozdiel medzi jednorazovou neverou a vytvorením manželského trojuholníka. A niekedy ani nemusí prísť k fyzickej nevere, stačí citová nevera, kde človek dlhodobo s niekým flirtuje, hoci ku skutku nemusí dôjsť, ale citovo je inde.

Uzavrime ešte prípad, ktorý riešime. Keby sme to zhrnuli: používanie kondómu či prerušovanej súlože nemusí byť vždy smrteľným hriechom, ak sú tam napríklad okolnosti, ktoré ich k tomu dotlačia, ale manželia by mali rásť na ceste za ideálom.

Nemusí to byť vždy smrteľným hriechom, hoci matéria je tam ťažká. Ale toto vysvetlenie má byť povzbudením k ďalšiemu rastu, nie alibizmom na ospravedlnenie pohodlnejšej cesty.

Na toto by mala reagovať pastorálna teológia, ktorá vychádza z cirkevného práva, morálky aj dogmatiky. Vždy mať pred očami ideál, ktorý treba predstaviť príťažlivo.  

Je teda rozdiel nad niekým stáť s obuškom v ruke a iné je fandiť mu, povzbudzovať ho a sprevádzať.

Ľudia sa koniec koncom rozhodnú konkrétne a s nejakým nastavením. Keď pôjdu do obchodu kúpiť si krabičku kondómov, asi to bolo dobrovoľné a nemôžu sa vyhovárať, že niečo urobili vo vášni.

Katolícki manželia neraz vedia, že cirkev niečo považuje za zlé, za ťažkú matériu a za hriech. Mnohí však nevedia celkom prečo, mylne to chápu alebo sa s tým nestotožňujú. Niekedy sa veriaci ešte stretnú s necitlivým prístupom kňazov a potom z toho vyjde záver, že cirkev nerozumie manželom.

Mnoho kňazov sa zasa uspokojí s tým, že manželom oznámili, čo je dobré a čo zlé. Nás však musí zaujímať, ako to človek chápe. Neraz, keď človek pochopí princíp, objaví nejakú krásu, sám začne vnímať, že niečo nechce robiť, a nemusí mu to nikto zakazovať.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Zaujímavý je tu ešte jeden postreh lektorov prirodzených metód. O tie metódy sa neraz zaujímajú aj ženy, ktoré nie sú veriace. Veriace ženy často riešia predovšetkým to, či je niečo hriech alebo nie. Tie neveriace hľadajú iný životný štýl. A tu sme blízko tomu, ako veľmi Jánovi Pavlovi II. záležalo na tom, aby sme pochopili, že medzi antikoncepciou a prirodzenými metódami je hlboký rozdiel spočívajúci v úplne odlišnom chápaní ľudského tela, sexuality, životného štýlu aj ľudskej prirodzenosti.

Poďme ešte k jednej téme, o ktorej sa veľa hovorí. Po vražde v Bratislave pri Teplárni sa aj mnohí katolíci vyjadrili, že keď chce niekto žiť s osobou rovnakého pohlavia, nech si tak žije. Na jednej strane je katolícka morálka, podľa ktorej nemôžeme súhlasiť s homosexuálnym konaním. Na druhej strane nemáme právo niekomu brániť žiť tak, ako chce. Ako to vidí morálna teológia?

Zákon vždy stanovuje nejaké minimálne normy a žiaden zákon nedokáže obsiahnuť všetky okolnosti, v ktorých sa môžu ľudia ocitnúť. Rovnako morálna teológia vníma aj to, že zákon nemôže sankcionovať každé zlo. Nikdy však nemôže ísť proti prírodným zákonom ani prirodzenému zákonu.

Od ľudí síce nemôžeme vyžadovať katolícku morálku, ale môžeme vyžadovať prirodzenú morálku. Tu narážame na to, čo je prirodzený zákon a či dokážeme argumentovať tak, aby to bolo zrozumiteľné aj neveriacim alebo nekatolíkom.

Sú ľudia, ktorí za svoju orientáciu nemôžu. Na druhej strane, rodina musí byť postavená na mužovi a žene. Deti potrebujú pre svoj zdravý vývin vzor muža a aj ženy. A malo by byť zrejmé, že je v záujme každého štátu chrániť a zvýhodňovať manželstvo ako zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou, pretože iba ten zabezpečí prirodzenú reprodukciu.

Niektorí ľudia neprijmú ani prirodzené a ani katolícke argumenty v tejto téme, možno aj z toho dôvodu, že sú tak nastavení, prípadne až alergickí na všetko, čo zaváňa obmedzením osobnej slobody. Žiaľ, v súčasnosti sme dospeli do takej vyhrotenej atmosféry, že nech prezentujeme naše argumenty k tejto téme akokoľvek teologicky či prirodzene a citlivo, tak narazíme.

Téma však prináša aj praktické otázky. Môže napríklad katolícky politik zahlasovať za uľahčenie niektorých vecí pre páry rovnakého pohlavia?

Pokiaľ ide o zjednodušenie praktických problémov ľudí, ktorí žijú v homosexuálnych partnerstvách, prípadne v takom partnerstve majú deti, väčšinou z nejakého heterosexuálneho vzťahu, tam morálny problém nie je.

Ak už dieťa vyrastá v prostredí, kde je navyknuté na dvoch ľudí a sú to pre neho najbližšie osoby a títo ľudia si nemôžu napríklad uplatniť OČR alebo osvojenie dieťaťa, tak to prirodzene vnímajú ako diskrimináciu vo svojom živote.

Nevidím žiaden morálny problém v zákonoch, ktoré by týmto ľuďom, najmä tým, ktorí vychovávajú dieťa, uľahčili život. Štát musí riešiť praktické problémy občanov.

Jedna vec je úprava legislatívy, aby sme prakticky zjednodušili homosexuálnym párom veci, ktoré im komplikujú každodenný život, a druhá vec registrované partnerstvá či manželstvá osôb rovnakého pohlavia, prípadne ešte adopcie detí. Váš pohľad?

Aj niektorí konzervatívni politici hovoria, že to prvé je určité minimum, ktoré tu už malo byť.

Zásadne odlišná téma sú manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Tu už nejde len o súkromie dvoch osôb, ktoré sa rozhodnú spolu žiť, ale aj o verejnú záležitosť a prepisovanie fundamentov, na ktorých stojí spoločnosť.

A ďalšia vec sú registrované partnerstvá. Pri nich je totiž kľúčová otázka, či registrované partnerstvá len zjednodušujú súkromie a praktický život dvoch ľudí rovnakého či opačného pohlavia alebo aj otvárajú cestu k manželstvám medzi osobami rovnakého pohlavia a k adopciám detí. A to je legitímna téma aj pre konzervatívnych politikov, aj pre cirkev.

Pri obhajobe manželstva aj pre rovnakopohlavné páry počúvame námietky proti tradičnej rodine, že nič také vraj neexistovalo, že vždy tu bolo aj množstvo iných foriem rodinného života. Áno, niekde boli a sú aj rodinné klany, boli tu viacgeneračné rodiny, ale vždy, v akejkoľvek forme, základ rodiny tvorili muž a žena, lebo inak nebolo možné zaistiť prirodzenú reprodukciu.

„Rysuje sa potreba špeciálnej pastorácie aj pre homosexuálov. Nie je však jednoduché nájsť na to vhodných kňazov, hoci sú už aj u nás takí, ktorí sa týmto ľuďom venujú, len nerobia z toho publicitu.“Zdieľať

Považujem za nechutný marketing centier asistovanej reprodukcie, keď občas pustia do médií hlášku, že aj tak spejeme k tomu, že raz sa budeme rozmnožovať len umelým oplodňovaním alebo klonovaním.

Vnímam to ako fundamentálnu zmenu nejakej paradigmy. Dvaja muži alebo dve ženy nemôžu byť na úrovni manželstva, inštitúcie, ktorá jediná je schopná zabezpečiť prirodzenú reprodukciu. Preto mnohí konzervatívci označujú tieto myšlienky za neomarxizmus.

Staršia generácia si asi pamätá, ako Internacionála, medzinárodná hymna socialistov, oduševnene burcuje: „rozboríme sveta starý základ“. Konzervatívci sa oprávnene boja, že tu niekto siahne na totálne fundamenty, na ktorých stojí spoločnosť.

Takže podľa vás katolíci môžu s čistým svedomím podporiť zjednodušenie života pre páry rovnakého pohlavia?

Treba vidieť konkrétny návrh zákona, lebo nie je jedno, kto a ako ho pripraví. Právnici radi opakujú, že diabol sa skrýva v detailoch. Tam záleží na každej čiarke a písmene. Môže byť pripravené niečo, čo uľahčí život ľuďom, ktorí tak žijú, ale zákon môže byť napísaný aj tak, že otvorí cestu manželstvám a adopciám.

Takže uľahčiť život LGBTI ľuďom áno, ale registrované partnerstvá, ktoré by otvárali cestu k manželstvám rovnakého pohlavia, to je pre nás neprijateľné.

Homosexuálne cítiaci ľudia žijú aj v cirkvi, niektorí sú pokrstení. Medzi katolíkmi sa objavujú názory, že treba mať pochopenie, keď títo veriaci homosexuáli nedokážu žiť sexuálne zdržanlivo. Argumentujú tým, že homosexuálne orientovaní sú v inej situácii než povedzme heterosexuáli, ktorí sa snažia o predmanželskú čistotu, lebo majú vyhliadku na manželstvo. A katolícki manželia už dostávajú pomáhajúcu milosť skrze sviatosť manželstva.

Každé morálne riešenie sa musí začínať tým, že sa snažíme ľudí vypočuť a pochopiť. Potrebujeme sa vcítiť do problémov, ktoré ľudia prežívajú.

Druhý krok, ako im pomôcť, je akceptovať, že títo ľudia potrebujú vzťahy. Veľa problémov sa ľahšie rieši v spoločenstve s nejakou podpornou skupinou. Človek nedokáže žiť bez vzťahov. A keď má vzťahy, ktoré ho dokážu napĺňať, nemusí to nevyhnutne vyústiť do sexuálnych vzťahov.

Aj veľa heterosexuálne orientovaných ľudí je v nedobrovoľnom celibáte. Nenašli si napríklad partnera, starali sa o starnúcich rodičov, ovdoveli a podobne. Ale ani oni nedokážu žiť bez vzťahov.

Keď spomínate podpornú skupinu pre homosexuálov, mnohí sú na to alergickí, lebo za tým vidia snahu cirkvi „prerábať“ či „liečiť“ homosexuálov.

Áno, ale väčšina sprevádzajúcich odborníkov nemá ambíciu ich „prerobiť“. Chcú ich len sprevádzať. Napriek tomu sa stretávajú s obvinením, že týchto ľudí liečia a postupujú nevedecky. Ak niektorí homosexuálne cítiaci ľudia vnímajú svoju orientáciu ako problém alebo prežívajú nejaké ťažkosti s tým spojené, je úlohou psychológa ich sprevádzať a podporiť. 

A čo pastorácia týchto ľudí?

Niektoré biskupské konferencie vyčlenili kňaza na pastoráciu homosexuálne cítiacich ľudí. Podobne ako existuje pastorácia bezdetných manželov, starých, chorých, mládeže, Rómov, tak sa rysuje potreba špeciálnej pastorácie aj pre týchto ľudí. Nie je však jednoduché nájsť na to vhodných kňazov, hoci sú už aj u nás takí, ktorí sa týmto ľuďom venujú, len nerobia z toho publicitu.

Český kňaz Tomáš Halík nedávno v rozhovore pre Aktuality.sk povedal, že rozlišuje medzi homosexuálmi, ktorí majú orientáciu vrodenú, a medzi osobami, ktoré si to zvolili pre spestrenie sexuálneho apetítu. U tých prvých Halík toleruje partnerov, kým tí druhí by podľa neho takto žiť nemali. Súhlasíte s jeho prístupom?

Počul som ten podcast. Myslím, že viem, čo tým chce Tomáš Halík povedať. Naozaj sú ľudia, ktorí pod vplyvom mnohých faktorov zistili, že sú takto orientovaní, a ich vzťah je pokusom o naplnenie života. Išli do toho s dobrým úmyslom. Druhá vec je, ak má niekto takúto orientáciu nadobudnutú alebo zvolenú pre nejakú zvedavosť.

Aj niektorí z LGBTI komunity hovoria, že málokto je čistý homosexuál. Tomáš Halík myslel asi tých, ktorí napríklad pre peniaze natočia nejaké gay porno alebo skúsia homosexuálny styk z čistej zvedavosti alebo pod vplyvom drog či alkoholu, alebo sa nechajú k niečomu podobnému dotlačiť, napríklad pre kariéru, a potom sa začnú hlásiť k LGBTI komunite.

Viete sa stotožniť s tvrdením, že homosexuálne orientovaní ľudia to majú ťažšie?

Neviem to jednoznačne posúdiť a nechcem urobiť takýto zovšeobecňujúci záver. Z tých rozhovorov, ktoré som mal, to hneď tak jednoznačne nevyplýva, skôr to bola veľmi pestrá paleta problémov, s ktorými sa borili.

Sú ľudia, ktorí túto orientáciu cítia od dospievania, ale nikdy žiaden homosexuálny skutok neurobia, pretože majú voči tomu vnútorné zábrany. Môžeme mať zasa heterosexuálne orientovaného človeka, ktorý pre zábavu tieto veci vyskúša a potom zmení svoj životný štýl a bude ho aj verejne obhajovať.

Ako kňaza ma skôr zaujíma, ako tieto veci človek vnútorne prežíva, aký je jeho vzťah k Bohu aj k rovnakému pohlaviu, do akej miery sa tam vytvorili väzby, či v tom vzťahu nie je zneužívanie. Toto by ma zaujímalo z pastoračného hľadiska. Až keď sa zorientujeme v tom, čo títo ľudia prežívajú, môžeme sa dostať aj k príčinám ich problémov a potom môžeme hľadať nejaký recept na riešenie.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0