Kde už Boh nebýva Desiatky nevyužívaných kostolov na Slovensku hľadajú svoje nové určenie

Keď pred dvoma rokmi v Kostole svätého Víta v bratislavskej mestskej časti Rusovce otvorili kaviareň Sankt Vitus Kaffee, vzbudilo to veľkú pozornosť.

„Unikát! Do kostola na kávu i pivo: Gýč, ktorý priláka aj neveriacich, či záchrana pamiatky?“ pýtal sa vo svojom titulku jeden z bulvárnych denníkov. Prestavba kostola na kaviareň zaujala aj ďalšie médiá i širšiu verejnosť, zazneli pochvalné, ale aj kritické hlasy.

„Ľudia budú mať vždy potrebu stretať sa pri chlebe a víne, vždy budú potrebovať čosi do úst, ale aj do duše. Napokon, aj emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba,“ hovorí rusovský farár Július Marián Prachár, s ktorým sa stretáme v záhrade pred kostolom zo začiatku 17. storočia.

Pred ním tu stál pôvodný románsky kostol, pravdepodobne z 13. storočia. Na jeho stavbu vtedajší obyvatelia podľa všetkého použili aj stavebný materiál zo spustnutých rímskych stavieb z vojenského tábora Gerulata.

Podobne si vypomohli aj pri stavbe nového kostola o niekoľko storočí neskôr – dôkazom je kameň s latinským nápisom v dolnej časti veže.

Kostol svätého Víta nikdy neslúžil ako farský – ten stojí uprostred obce –, ale prináležal k majestátnemu, no dnes chátrajúcemu zichyovskému kaštieľu. Oba objekty sú podľa niektorých dokonca prepojené podzemnou chodbou.

Keď kaštieľ opustili poslední obyvatelia, začal pustnúť aj kostol. V 50. rokoch minulého storočia dali noví mocipáni kostolný interiér vypratať a neskôr tu zriadili sklad kníh. Čo nezničili komunisti, o to sa postarali vandali.

Do záchranných prác sa pred 15 rokmi pustilo občianske združenie Vitus, ktorého členovia postupne opravili strechu, vežu aj fasády.  

Farár Prachár po svojom príchode do Rusoviec spočiatku netušil, že kostol patrí farnosti. „Keď som to po čase zistil, cítil som morálnu povinnosť niečo s tým spraviť. Nielen ho zachrániť, ale vdýchnuť mu nový život. Zároveň som si však uvedomoval, že na liturgické účely ho nepotrebujeme, keďže nám úplne postačuje farský kostol,“ spomína 71-ročný kňaz.

Inšpirovaný príkladmi zo zahraničia sa napokon rozhodol pretvoriť kostol na kaviareň, ktorú dal následne do prenájmu so zámerom, aby bolo celé dielo samofinancovateľné. Dnes slúži aj ako galéria či koncertný priestor pre miestnu základnú umeleckú školu.      

Kňaz zároveň priznáva, že pri tom narazil na nesúhlasné reakcie niektorých pamiatkarov a aj vedenie arcidiecézy preferovalo, aby kostol ostal kostolom. Prachár však argumentuje tým, že Božie slovo sa tu šíri dodnes – na každom stole sa totiž nachádza Biblia.

„S obsluhou sme dohodnutí, že ak niektorý z návštevníkov prejaví záujem, môže si ju vziať domov. Prvá séria, ktorá bola zadarmo, sa už rozchytala. Nahradili sme ju kvalitnejšími výtlačkami, ktoré sú za 15 eur. Aj z nich už väčšina našla svojich majiteľov,“ hovorí farár, pre ktorého je toto miesto zároveň vysunutým pastoračným pracoviskom.

Z Kostola svätého Víta v Bratislave-Rusovciach je dnes Sankt Vitus Kaffee. Foto: Postoj/Adam Rábara

Interiér kostola. Foto: Postoj/Adam Rábara

Na stoloch sa popri obľúbených kardinálových rezoch (Kardinalschnitte) nachádzajú aj výtlačky Biblií. Foto: Postoj/Adam Rábara

Farár Július Marián Prachár. Foto: Postoj/Adam Rábara

„Som tu takmer každý deň, rozprávam sa s návštevníkmi, neraz si ma od jedného stolu volajú k druhému. Ľudia sú v tomto neformálnom prostredí omnoho otvorenejší, ako to býva v kostole či na fare,“ pochvaľuje si kňaz, ktorý kostol kaviareň prirovnáva k Nádvoriu hľadajúcich, diskusnému fóru iniciovanému pápežom Benediktom XVI.

„Je to taký náš trójsky kôň, ktorým môžeme preniknúť do prostredia ľudí, pre ktorých cirkev už nie je alebo ešte nie je duchovným domovom. Rovnako ako farská škôlka, do ktorej chodí približne 40 detí. Keď ma stretnú, cez celú ulicu na mňa kričia: Pán farár, pán farár... A hoci mnohé pochádzajú z neveriacich či nepraktizujúcich rodín, rodičia sú hrdí, že ich dieťa má za kamaráta farára. Sú to takí moji tajní agenti, ktorí mi uľahčujú prístup k svojim rodičom,“ usmieva sa Július Marián Prachár, ktorý si tento pastoračný prístup otestoval už na svojom predchádzajúcom pôsobisku.

Ešte v 90. rokoch za éry arcibiskupa Jána Sokola vybudoval vo farnosti Veľké Ripňany (okres Topoľčany) popri cirkevnej škôlke aj farskú reštauráciu.

„Ani v reštaurácii svätého Floriána, ani v kaviarni svätého Víta som sa nestretol s človekom, ktorý by sa tam necítil dobre. Cirkev popri chrámoch potrebuje mať aj ďalšie priestory s pridanou duchovnou hodnotou a pozývajúcou atmosférou, kde sa dá láskavo diskutovať aj o sporných témach a kde sa téma Boha bude spontánne ocitať na stole,“ uzatvára farár Prachár.  

Nové využitie našli desiatky kostolov

Kostol v Rusovciach, ktorý stratil svoj pôvodný liturgický význam, nie je žiadnou výnimkou. Hoci väčšinou sa spomínajú príklady zo zahraničia, nájdeme ich už aj na Slovensku. A nejde o ojedinelé prípady.

Dokumentarista a fotograf Zdenko Dzurjanin, ktorý spolu s analytikom a fotografom Pavlom Demešom stoja za projektom Kostoly Slovenska, napočítali, že na našom území stojí takmer 170 kostolov, ktoré sa už nepoužívajú na liturgické účely.

Takmer v 60 prípadoch z nich ostali už len o ruiny, ďalšie síce odolávajú zubu času, ale bohoslužby sa v nich neslúžia vôbec alebo len vo výnimočných prípadoch. Príkladom sú evanjelické kostoly na Spiši, ktoré ostali opustené po nútenom vysídlení nemeckého obyvateľstva na konci druhej svetovej vojny.

„Opustené kostoly však nájdeme aj vo vlastníctve rímskokatolíckej, evanjelickej, gréckokatolíckej, pravoslávnej i reformovanej cirkvi, ale rovnako aj vo vlastníctve miest, obcí, ba dokonca aj súkromných osôb,“ vysvetľujú pre Svet kresťanstva Dzurjanin s Demešom.

Sakrálny skvost Zabudnite na legendy o templároch. Ludrovský kostol skrýva omnoho väčšie poklady

Imrich Gazda

V jedinečnom románsko-gotickom Kostole Všetkých svätých v Ludrovej-Kúte pri Ružomberku nájdete diabla aj obeseného Judáša.

Mnohé z nich mali spoločný osud: obyvatelia obce si postavili nový, väčší kostol a pôvodný Boží stánok sa tak stal nepotrebným.       

Viaceré z týchto kostolov medzičasom našli svoje nové využitie. Ide napríklad o tieto prípady:

domy nádeje (rímskokatolícky Kostol obetovania Pána v Plavnici, gréckokatolícky Chrám ochrany Presvätej Bohorodičky v Rakovci nad Ondavou, gréckokatolícky Chrám sv. Demetera veľkomučeníka v Matiaške a ďalšie);

súčasť skanzenu, múzea alebo galérie (rímskokatolícky Kostol všetkých svätých v Ludrovej-Kúte, gréckokatolícky Chrám sv. Paraskevy veľkomučenice vo Svidníku, pravoslávny Chrám sv. Michala archanjela v Humennom a ďalšie);

priestory na kultúrne účely (rímskokatolícky Kostol povýšenia Svätého kríža v Bratislave-Starom Meste, rímskokatolícky Kostol sv. Františka Xaverského v Skalici, evanjelický kostol bývalého nemeckého cirkevného zboru v Sabinove a ďalšie).

Dzurjanin s Demešom odhadujú, že kostolov, ktoré sú využívané na iné ako bohoslužobné účely, je na Slovensku spolu niekoľko desiatok.   

Z kostola v Zborove vznikol kultúrny stánok

Jedným z nich je aj Kostol svätej Žofie v Zborove. Obec v okrese Bardejov bola v minulosti súčasťou hradného panstva Makovica, ktoré vlastnilo viacero významných uhorských rodov.

Keď sa Rákoczyovci v 17. storočí rozhodli opustiť nepohodlné priestory hradu Zborov, dali v obci vybudovať kaštieľ a v jeho areáli aj kostol pod patrocíniom svätej Žofie.

Trojloďová pozdĺžna stavba s dvojicou veží na štítovom priečelí však bola vyhradená len panstvu, ktoré si vydržiavalo aj vlastného kaplána. Ostatní obyvatelia chodievali do farského Kostola svätej Margity, ktorý im slúži dodnes.

Keď na jar roku 1914 vypukol v kaštieli veľký požiar, ktorý zasiahol aj strechu a veže kostola, časy aristokratickej slávy boli spočítané. No kým kaštieľ miestni rozobrali na stavebný materiál, ku kostolu si to nedovolili. Keďže však nemali prostriedky na jeho opravu, postupne začal chátrať.

Zastrešenia sa dočkal až počas komunistického režimu, keď začal slúžiť ako sklad poľnohospodárskych plodín a priemyselných hnojív.

„Starší obyvatelia si ešte pamätajú, ako sem ich rodičia chodili odovzdávať kontingenty,“ hovorí starosta obce Ján Šurkala, s ktorým kráčame od obecného úradu do zrekonštruovaného kostola vzdialeného len niekoľko desiatok metrov.

„Prvé pokusy o jeho záchranu sa objavili hneď v prvých rokoch po páde totality. Hoci cirkvi v minulosti nikdy nepatril, štát sa ho počas reštitúcií rád zbavil. Iniciatívy sa chopil vtedajší farár Kamil Jankech, ktorý začal zháňať finančné prostriedky, ľudia chodili na brigády,“ spomína starosta.

Po rokoch snaženia napokon cirkev priznala, že nie je v jej silách rekonštrukciu dokončiť. Nechýbali len financie, ale aj motivácia, keďže farnosť popri farskom Kostole svätej Margity ďalší chrám v obci nepotrebovala.

Kostol svätej Žofie v Zborove. Foto: TASR/Maroš Černý

Na otváracom koncerte v zrekonštruovanom kostole vystúpila aj speváčka Katarína Koščová s klaviristom Danielom Špinerom. Foto: TASR/Maroš Černý

Starosta Ján Šurkala. Foto: TASR/Maroš Černý

Takmer sto rokov nevyužívaný kostol tak prebrala obec. Najprv vymenila strešnú krytinu a vykonala menšie rekonštrukčné práce, neskôr sa jej podarilo získať finančnú podporu z programu cezhraničnej spolupráce Interreg V-A Poľsko-Slovensko 2014 – 2020, vďaka čomu mohla byť dokončená rekonštrukcia exteriéru aj interiéru. Celkové náklady sa postupne vyšplhali na 400-tisíc eur.

Verejnosti bol kostol opäť sprístupnený na jar tohto roku. Slúžiť má primárne na spoločenské a kultúrne účely, a to najmä v letnom období, keďže nemá kúrenie. V uplynulých mesiacoch v ňom už stihli zorganizovať Zborovské kultúrne leto či ustanovujúce zasadnutie nového obecného zastupiteľstva.    

Na liturgické účely bude slúžiť len vo výnimočných prípadoch, napríklad v máji na sviatok svätej Žofie.

„Cirkev by si mala vedieť zvážiť, na čo dnes má a na čo nie, čo je potrebné a čo už nie. Nemá zmysel míňať ľudské a finančné zdroje na budovy, ktoré nevie efektívne využiť na svoju činnosť,“ uvažuje starosta Šurkala, podľa ktorého by sa podobnou cestou ako Zborov mohli vydať aj iné obce.

Zároveň však zdôrazňuje, že pri hľadaní nového využitia sakrálnych budov je dôležitou dobrá spolupráca medzi cirkvou, miestnou samosprávou a štátnou správou.

Kostolu v Kelči svitá na lepšie časy

Podobný príbeh – i keď zatiaľ bez zvonca na konci – sa píše aj v ďalšej východoslovenskej obci. Nová Kelča leží na brehu Domaše a najmä v letných mesiacoch je vyhľadávaným rekreačným miestom.

Jedným z miestnych lákadiel je výletná loď Bohemia, ktorá vodnú nádrž brázdi od roku 2019. Počas okružnej plavby môžu návštevníci z paluby sledovať aj dvojicu kostolov, ktoré pripomínajú zaniknuté obce.

Jedným je Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, jediná zachovaná pamiatka po obci Trepec, a druhým je Kostol svätého Štefana v Kelči. Výnimočný je aj tým, že leží pod úrovňou vodnej hladiny, a preto musel byť obohnaný umelým kamenným valom.

Keď bola Kelča v 60. rokoch minulého storočia zatopená, miestni obyvatelia v jej bezprostrednej blízkosti vybudovali obec Nová Kelča. Minulosť s prítomnosťou spájal práve Kostol svätého Štefana, ktorý obyvatelia navštevovali až do roku 1993, keď si priamo v obci postavili nový chrám.

Pôvodný kostol tak začal chátrať. Koncom 90. rokov bol dokonca vykradnutý, zmizli sochy z bočných oltárov aj zastavenia krížovej cesty.

Z architektonickej stránky pritom ide o výnimočné dielo. „Postavený bol koncom 18. storočia, charakteristický je polkruhovým presbytériom, polkruhovými sakristiami po oboch stranách a dvojvežovým nárožím podľa projektu Gašpara Urlespachera, ktorý projektoval napríklad aj gréckokatolícku katedrálu v Prešove,“ vysvetľuje miestny rodák Lukáš Bičej, lekár a folklorista, ktorý pred niekoľkými rokmi vstúpil do rehole pavlínov.  

Stretáme sa v tieni mohutného platana, ktorý sa týči vedľa kostola a pripomína zašlé časy. Aj na tomto mieste stál kedysi kaštieľ, ku ktorému prináležala záhrada s kostolom. No keďže obyvatelia Kelče počas druhej svetovej vojny pomáhali partizánom, Nemci obec vypálili.

Po vojne padlo rozhodnutie poškodený kaštieľ zbúrať, kým kostol sa časom dočkal opravy.

Jednu zo svojich posledných svätých omší tu v roku 2013 slúžil zosnulý provinciál Spoločnosti Ježišovej na Slovensku Peter Bujko, čo pripomína pamätná tabuľa na kostolnom múre. Okrem neho z obce pochádza aj ďalší jezuita – Jozef Mydla.    

Kostol svätého Štefana v Novej Kelči. Foto: TASR/Roman Hanc

Interiér kostola. Foto: Obec Nová Kelča

Paulín a miestny rodák Lukáš Bicej. Foto: autor

Zdá sa, že v posledných rokoch kostolu svitá na lepšie časy. V roku 2008 bolo založené občianske združenie Stephanus, ktoré vyvíja snahy na jeho záchranu.

„Iniciovali sme, aby sa v kostole aspoň počas letnej sezóny, keď je tu veľa návštevníkov, slúžili sväté omše. Začali sme tu organizovať aj koncerty, z ktorých sa postupne vyvinulo Svätoštefanské kultúrne leto, zriadená bola letná knižnica. Naše aktivity prispeli k tomu, že sa nahradili rozbité výplne vitráží, bol zrealizovaný reštaurátorský výskum na hlavnom oltári a boli zreštaurovaní aj dvaja anjeli,“ približuje brat Lukáš.      

Pôsobivé miesto v posledných rokoch objavili aj zaľúbené páry, ktoré sa chcú v kostolíku zosobášiť alebo si tu urobiť aspoň svadobné fotografie. No prichádzajú aj tí, ktorí sa chcú pomodliť a zaspomínať na svojich blízkych, ktorých stratili vo vodách Domaše.

V roku 2020 prevzala kostol od farnosti do svojej správy obec, ktorá sa chce pokúsiť o jeho celkovú obnovu. Od ministerstva kultúry sa podarilo v tomto roku získať dotáciu 35-tisíc eur, ktorá bude využitá na opravu časti strechy.

„Uvedomujeme si aj potrebu zabezpečenia parkovacích miest pre návštevníkov kostola, a preto má obec pripravený predbežný návrh projektu na vytvorenie parkoviska, ktoré bude umiestnené na ploche nad kostolom s priamym prístupom z hlavnej cesty,“ ozrejmuje ďalšie plány starostka obce Mária Telepunová.

Uvažuje sa tiež, že pri kostole by mohlo vzniknúť aj prístavisko pre Bohemiu a ďalšie lode, vďaka čomu by si tu našlo cestu ešte viac turistov. Bol by to ďalší impulz pre rozvoj tejto čarovnej lokality.

Pohnuté dejiny kostola v Liptovskej Osade

Pri ceste medzi Ružomberkom a Donovalmi sa k nebu týči špicatá veža chrámu. Donedávna opadaná až do tehly, dnes obstavaná lešením a s čulým stavebným ruchom navôkol.

Kostol v Liptovskej Osade má pohnuté dejiny. Za jeho výstavbou na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia stál farár Maťašovský, ktorý sa po sporoch so spišským biskupom Vojtaššákom rozhodol prestúpiť do novovzniknutej Cirkvi československej husitskej. A spolu s ním aj veľká časť farníkov.

Bola to veľká udalosť, do dediny vtedy zavítal samotný zakladateľ a najvyšší predstaviteľ cirkvi, patriarcha Karel Farský.

Nový kostol si však „liptovskí husiti“ dlho neužili. Slovenský štát cirkev zakázal a jej majetok zhabal, po skončení vojny sa kostol zmenil na sklad.

Lešením obstavaná veža bývalého husitského kostola v Liptovskej Osade. Foto: autor

Interiér kostola. Foto: Anna Šenkeríková

Starosta Róbert Kuzma. Foto: autor

Dráma pokračovala aj po páde komunistického režimu. Chrám sa dostal do vlastníctva obce, s čím Cirkev československá husitská nesúhlasila, a začala sa súdiť. Po roku 2002, keď bol zvolený súčasný starosta Róbert Kuzma, napokon došlo k zmieru a kostol s priľahlou farou obec prenechala cirkvi.

Keď sa sem však po takmer 70 rokoch vrátil husitský kňaz, nenašiel už nikoho, kto by sa k cirkvi hlásil. Pokus osloviť nových veriacich stroskotal, a tak sa cirkev s obcou v roku 2017 dohodla na odpredaji oboch objektov za 70-tisíc eur.

„Budovu fary sme ešte v tom roku asanovali a na jej mieste časom vznikne malé námestie. Teraz sa však sústredíme na rekonštrukciu veže, na čo sme získali finančné prostriedky od Miestnej akčnej skupiny Dolný Liptov,“ hovorí starosta Kuzma, ktorý sa s cirkvou dohodol, že zachované ostanú všetky pôvodné prvky. Vrátane veľkého červeného kalicha v presbytériu.

Neskôr je naplánovaná aj oprava strechy, okien a pomerne zachovaného interiéru – nebyť spadnutej klenby, ktorú je potrebné vybudovať nanovo. „Všetko závisí od financií. Okrem MAS Dolný Liptov nám pomoc prisľúbila aj Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Liptov, ale ani to nebude stačiť. Ideme krok po kroku,“ vyratúva starosta.     

Rekonštruovaný kostol by mal v budúcnosti slúžiť najmä na kultúrno-spoločenské, ale v prípade záujmu zo strany cirkvi aj na duchovné účely. A husitskú epizódu bude pripomínať aj pamätná tabuľa.

Pivovary, telocvične a mešity

Pretvorenie nevyužívaných kostolov v Rusovciach, Zborove, Novej Kelči či Liptovskej Osade na kultúrne polyfunkčné centrá považuje historička umenia Alena Piatrová za príklady dobrej praxe.

„Za vysoko zmysluplné považujem aj také občianske a dobrovoľnícke aktivity, ktoré sú zacielené na svojpomocnú záchranu a revitalizáciu zaniknutých kostolov a kláštorov, ako sú projekty obnovy bývalého kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku a františkánskeho kláštora na Katarínke,“ hodnotí Piatrová, ktorá vidí pridanú hodnotu aj vo vytvorení živých ľudských spoločenstiev okolo mŕtvych budov.

Zároveň by však ocenila väčšiu integráciu cirkevného kultúrneho dedičstva do kultúrneho a náboženského turizmu.

Uvedené slovenské iniciatívy sú podľa Piatrovej v ostrom kontraste s prípadmi zo zahraničia, kde došlo k odpredaju kostolov a ich následnej premene na pivovary, diskotéky, telocvične či mešity.

„V Taliansku, ktoré tento rok vykazovalo 700 zatvorených kostolov, existujú realitné kancelárie, ktoré ich predávajú, a následne sú prerábané na bytové účely. Urobiť si spálňu či kúpeľňu na mieste bývalej svätyne niektorí považujú za mimoriadne atraktívne,“ konštatuje historička umenia, ktorá je aj členkou Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru.

Nevyužívaný metodistický kostol v anglickom Bournemouthe kúpila spoločnosť Tesco. Foto: Profimedia

V bývalom dominikánskom kostole v holandskom Zwolle je dnes kníhkupectvo. Foto: Profimedia

Vnímať znamenia čias

Spomenuté negatívne skúsenosti priviedli Vatikán k tomu, aby téme venoval omnoho väčšiu pozornosť. Pred štyrmi rokmi sa preto v Ríme uskutočnila medzinárodná konferencia Už tu Boh nebýva? Nevyužívané bohoslužobné miesta a integrované využitie cirkevných kultúrnych pamiatok, ktorú zorganizovala Pápežská Gregorova univerzita v spolupráci s Pápežskou radou pre kultúru a Talianskou biskupskou konferenciou.   

„Veľmi cenným prínosom konferencie bola výmena skúseností z konkrétnych príkladov nového využitia sakrálnej architektúry, priznanie si zlých rozhodnutí a ponaučenie sa z nich,“ oceňuje Piatrová, ktorá reprezentovala Slovensko spolu s Róbertom Erdélyim z občianskeho združenia Ohrozené kostoly a so Zuzanou Ondrejkovou z Ministerstva kultúry SR. 

Súčasťou sprievodného programu bola aj prezentácia výsledkov výskumu ohrozených kostolov na Gemeri.

Účastníkom konferencie sa prihovoril aj pápež František, ktorý zdôraznil, že „zrušenie kostola nemá byť prvým a jediným riešením, nad ktorým by sa uvažovalo, a nikdy sa nemá robiť s pohoršením veriacich“.

Vo svojom posolstve pripomenul, že ľudia aj v kostoloch, ktoré už neslúžia pôvodnému účelu, vnímajú „pretrvávanie akéhosi odtlačku, ktorý nepominul“.

„Cirkevné kultúrne pamiatky svedčia o viere spoločenstva, ktoré ich po stáročia vytváralo, a preto sú svojím spôsobom nástrojmi evanjelizácie, ktoré sprevádzajú bežné nástroje ohlasovania, kázania a katechézy. Táto ich pôvodná výpovedná hodnota sa však dá zachovať aj vtedy, keď už nie sú využívané v každodennom živote Božieho ľudu, osobitne prostredníctvom vhodnej múzejnej expozície, ktorá ich predstavuje nielen ako exponáty dejín umenia, ale dáva im takmer nový život, takže môžu pokračovať v rozvíjaní svojho cirkevného poslania,“ zdôraznil Svätý Otec.

Príkladom je Kostol a konvent svätého Rocca v sicílskom meste Trapani, ktorý bol v 19. storočí premenený na poštu.

„Okolo roku 2000 miestny kňaz predostrel farnosti projekt, ktorého cieľom bolo zrekonštruovať sakrálny objekt pre potreby duchovno-kultúrnej formácie a budovanie priateľských vzťahov. S pomocou farníkov a za podpory miestnych orgánov sa projekt podarilo zrealizovať a po 150 rokoch bol kostol opätovne posvätený biskupom. Po oživení kultovej funkcie sa v rekonštruovaných priestoroch podarilo zriadiť aj cirkevné múzeum a kultúrne centrum. V ďalšej časti objektu je zasa priestor na krízové ubytovanie,“ približuje Alena Piatrová.

Vo vytvorení priestoru na krízové ubytovanie vidí naplnenie Františkových slov, že „cirkevné majetky nemajú absolútnu hodnotu a v prípade potreby musia slúžiť väčšiemu dobru ľudí a najmä službe chudobným“. Tak to bolo aj v prípade bývalého františkánskeho kláštora v Pruskom, ktorý sa stal domovom pre Ukrajincov utekajúcich pred vojnou.    

Historička umenia Alena Piatrová. Foto: Samuel Okkel

Historička umenia Piatrová pripomína, že vzťah medzi priestorom, miestom a časom sa neustále mení, a preto v oblastiach, ktoré kedysi zažili duchovný rozmach, môžeme dnes zaznamenávať duchovný úpadok a naopak.

„V našom časopriestore dochádza k všeobecnej transformácii miest a mestského urbanizmu, kde ideovým centrom a symbolickým stredom už nie je chrám,“ konštatuje Piatrová a vzápätí pripomína apel pápeža Františka, že novú situáciu treba vnímať „nie s úzkosťou, ale ako znamenie čias, ktoré nás pozýva k reflexii a reakcii“.

Američan Dominic Dutra, ktorý sa vyše 30 rokov venuje zhodnocovaniu cirkevných nehnuteľností s dôrazom na ich misijné využitie, konštatuje, že v Spojených štátoch sa nachádzajú tisícky kostolov, ktoré boli alebo zanedlho budú zatvorené, pričom cirkevní predstavitelia odkladajú diskusiu o ich ďalšom využití až dovtedy, kým je neskoro.   

„Moja skúsenosť je, že v slovenskom cirkevnom prostredí nechceme uveriť, že situácii, ktorú v súvislosti s nevyužívanými a ohrozenými kostolmi sledujeme na Západe, môžeme o pár rokov čeliť aj my,“ varuje pred pasívnym prístupom Alena Piatrová. „Upokojovať sa porovnávaním sa so štatistickými údajmi iných krajín či cirkví je krátkozraké. Zodpovedné by bolo čeliť tejto skutočnosti v pokore a hľadať systémové a zmysluplné riešenia.“

V prvom rade je podľa odborníčky potrebné plošne aktualizovať zoznam ohrozených a nevyužívaných kostolov, urobiť kategorizáciu dôvodov, ktoré k tomu viedli a môžu byť rôzne, a následne začať serióznu medziodborovú diskusiu.

„Potrebujeme viesť dialóg, učiť sa počúvať, spoločne hľadať riešenia, aby kostol zostal symbolom, znamením, že Boh prebýva medzi svojím ľudom,“ uzatvára historička umenia Alena Piatrová.