Biskup František Rábek Keď sto väzňov na vianočnej omši spieva z plného hrdla koledy, je to sila

Ako zvyčajne trávite Vianoce?

Pre mňa je zvlášť Štedrý deň výzvou, aby som sa venoval ľuďom, ktorí nemôžu ísť na Vianoce domov, a to sú naši väzni. Chodievam na vigílnu svätú omšu do niektorého väzenského ústavu, kde navštívim väzňov aj tých, ktorí majú pri nich službu.

Snažím sa dať im nejaké symbolické darčeky. Potom idem do našej katedrály, kde sa v pastoračnom centre stretnem pri štedrej večeri s mojimi najbližšími spolupracovníkmi kňazmi, ktorí zostávajú v službe aj cez Vianoce.

K štedrej večeri si zvykneme prizvať aj človeka, ktorý nemá rodinu alebo domov. Potom si pozrieme omšu s pápežom a v katedrále máme spoločnú polnočnú svätú omšu.

Ako prežívajú Vianoce spomenutí väzni?

Je to pre nich citlivá záležitosť. Niekde si aj upečú vianočné pečivo, snažia sa spríjemniť si tieto chvíle a pripomenúť vôňu domova. Každý z nich spomína a trpí tým, že nemôže byť pri svojich blízkych. Je to pre nich ťažké. Vigílnu vianočnú omšu prežívajú s radosťou, ale aj s bolesťou.

Utkvelo vám v pamäti niečo mimoriadne z vianočnej návštevy väznice?

V Leopoldove, kde sa bežne môže na bohoslužbu prihlásiť len zopár väzňov, som mal svätú omšu. V tomto prípade vedenie ústavu udelilo výnimku a na omšu ich prišlo asi sto.

Tam som si uvedomil krásu vianočných kolied, keď sto mužov nielenže spievalo z plného hrdla, ale to aj prežívali. Bolo to veľmi silné.

V tomto roku som v inom ústave na výkon trestu stretol muža, ktorý mi pripomenul, že tam vtedy bol a dodnes z toho žije.

Je väzenie pre ľudí miestom, kde sa môžu obrátiť a nájsť Boha?

Obrátenie je dlhý a namáhavý proces. Človek musí všeličo prekonať aj v sebe a spolupracovať s Božou milosťou.

Raz mi jeden väzeň napísal, že mu trvalo dvanásť rokov, kým si bol ochotný priznať, že je vinný. Dovtedy boli vinní všetci, iba on nie. Vtedy prijal svoj trest aj dôsledky a začal na život pozerať inak a obnovil svoj vzťah s Bohom.

Konkrétne prípady, keď človek začal robiť pokánie a obrátil sa, existujú. Nie je ich však, žiaľ, veľa.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Okrem väzníc má vojenský ordinariát na starosti aj pastoráciu armády, polície, finančnej správy, hasičov a horskej služby. Stretávam sa s tým, že ľudia veľmi nerozumejú zmyslu ordinariátu. Veď členovia ozbrojených zložiek a zborov patria do konkrétnej farnosti. Načo potrebujú mať špeciálnu diecézu a kňazov?

Ľudia, ktorí slúžia v týchto zložkách, majú netypický pracovný čas. Máloktorý z nich ide na osem hodín do práce a potom má voľno. Mnohí majú výcviky, sústredenia, nočné služby a všeličo iné. Ich program je iný ako u bežných ľudí.

Preto sa často nemôžu zúčastňovať na pastoračných aktivitách v domácich farnostiach. Napríklad keď je nedeľa alebo sviatok, ľudia idú na svätú omšu, ale policajt, vojak alebo hasič musia nastúpiť do práce, celú nedeľu sú v teréne, na cestách a nemali by možnosť ísť na svätú omšu alebo sa pred sviatkami vyspovedať.

Preto cirkev posiela k týmto ľuďom kňazov, aby im slúžili priamo na pracovisku. Katolíci, ktorí slúžia v uniformovaných zložkách, majú tzv. kumulovanú cirkevnú jurisdikciu. Môžu si pýtať duchovnú službu od civilného kňaza, povedzme v domácej farnosti, ale môžu sa obrátiť aj na kňaza v ordinariáte.

Kňazi v ordinariáte robia aj prípravu na sviatosti. Predpokladám, že aj to je pomoc pre tých, ktorí majú rôzne služby a ťažko by ináč prípravu absolvovali.

Presne tak. Bol som už birmovať aj na Cypre, kde máme vojenskú misiu. Bol tam s vojakmi náš kaplán. Dvaja dôstojníci využili čas na misii a pripravili sa na prijatie krstu a ďalších iniciačných sviatosti. Ďalší šiesti sa pripravili na prijatie birmovky. Zaletel som na Cyprus vojenským lietadlom, ktoré tam malo cestu, a vyslúžil som im sviatosti.

„Kňaz je vo vojne zhruba na úrovni zdravotníka, jeho služba je v zázemí, kde pomáha tým, ktorí sa z bojov vracajú alebo sa tam pripravujú.“Zdieľať

Ako sú prijímaní kňazi v prostredí ozbrojených zložiek a zborov?

Kňaz, ktorý chce v ordinariáte pôsobiť, musí urobiť tie isté prijímacie skúšky ako každý, kto vstupuje k polícii, hasičom či do armády. To znamená, že musí mať na to zdravotný stav, psychotesty a fyzickú zdatnosť. To je prvý krok k tomu, aby nemuseli na neho pozerať krivo, že sa tam votrel a má nejaké privilégiá.

Čiže kňazi absolvujú aj vojenský alebo policajný výcvik?

Áno.

Používajú aj zbrane?

V rámci výcviku sa naučia aj strieľať. V praxi sa s tým nestretávajú.

Keď napríklad policajný duchovný ide niekde do terénu, tak nosí zbraň?

Nie, nikdy.

Viem však, že policajní duchovní pôsobia aj v rámci intervenčného tímu.

Áno, sú na to priamo vyškolení a vedia účinne pomôcť v krízových situáciách.

Duchovný teda musí absolvovať výcvik. Ale keď napríklad vstúpi do armády s hodnosťou vojaka, tak to zrejme trvá, kým si zaslúži vyššie hodnosti. Akceptujú ho potom napríklad vojaci s vyššími hodnosťami?

Kňaz ide do armády ako vysokoškolsky vzdelaný človek a aj roky kňazskej služby sa mu započítavajú do profesijného profilu. Kňazi začínajú s dôstojníckou hodnosťou a potom postupne majú aj vyššie hodnosti.

Dôležité je, aby dávali najavo, že tam nie sú na to, aby robili vojakov a zháňali sa za hodnosťami, ale preto, aby slúžili ako kňazi. Aj preto nemajú na výložkách znaky hodnosti, tie majú v dokumentoch, ale na výložkách majú kríž. Tak sú aj viditeľne identifikovaní ako kňazi. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Máte dostatok kňazov?

Všeobecná skúsenosť je, že kňazov nie je dostatok a nikdy ani nebol. (smiech) Ale vďaka Bohu, máme naplnené stavy asi na 95 percent. Nechýba nám teda veľa kňazov, ale zopár by sme ešte potrebovali.

Nemáte vlastný seminár, odkiaľ má teda ordinariát kňazov?

Modlíme sa, aby Pán Boh v niekom prebudil záujem a poslal ho. To sa nedá urobiť tak, že niekomu prikážeme, že ty nastúpiš do ordinariátu. Keby som niekoho len tak poslal do väznice, nemusel by to zvládnuť.

Rozumiem, že sa za kňazov modlíte, ale ako ich potom získavate v praxi? Kňazi sa vám hlásia sami alebo ich oslovujete vy?

Každý rok sa nájdu rehoľní aj diecézni kňazi, ktorí prejavia záujem o službu v ordinariáte. Kňaz to potom konzultuje s kňazmi ordinariátu alebo so mnou, aby si spravil o službe reálnejší obraz.

Keď sa rozhodne, že chce prísť, musí sa obrátiť na svojho biskupa alebo rehoľného predstaveného a on mu musí udeliť dovolenie. Keď ho dostane, vypíšem mu dekrét o prijatí pod podmienkou, že spraví všetky prijímacie skúšky.

Po ich úspešnom absolvovaní nastupuje na vojenskú alebo policajnú akadémiu alebo do Zboru väzenskej a justičnej správy na špeciálny kurz, prípadne ide na hasičskú školu a podobne, aby získal patričnú kvalifikáciu. Následne nastupuje na miesto, ktoré mu určím, a tam začína pôsobiť.

Vojenský duchovný Viktor Sabo Kňaz v uniforme je po veliteľovi druhá najsledovanejšia osoba

Pavol Rábara

Rozhovor s plukovníkom a kňazom Viktorom Sabom o vojne, evanjeliu medzi vojakmi aj zbraniach.

Pohľad na armádu určite zmenila vojna na Ukrajine. Ako vnímajú vojnu kňazi v armáde?

Vojenský konflikt v bezprostrednej blízkosti je varovným signálom. Momentálne si však kňazi plnia svoju službu ako za normálnych okolností až na to, že aj u nás sú prítomné vojenské jednotky z krajín NATO. Niektorí zahraniční vojaci tak využívajú služby našich kňazov. Keďže jazykom NATO je angličtina, aj naši kňazi musia tento jazyk ovládať.

Kebyže sa, nedaj Bože, vojna rozšírila, pôjdu na front aj kňazi? Aká je ich úloha v prípade vojnového konfliktu?

Podľa Ženevských dohôd platí, že kňaz je nebojovník. Tak s ním zachádza aj medzinárodné vojenské právo. To znamená, že ak by sa kňaz dostal do zajatia, má právo duchovne slúžiť aj nepriateľom, ktorí ho strážia, aj tým, ktorí sú strážení.

Kňaz by sa vo vojne nemal dostať do prvých línií, tam nemá čo robiť. Je zhruba na úrovni zdravotníka, jeho služba je v zázemí, kde pomáha tým, ktorí sa z bojov vracajú alebo sa tam pripravujú. Poskytuje duchovnú službu, prípadne psychologickú pomoc, pochováva mŕtvych a podobne.

Ako vnímate výroky pápeža Františka o vojne na Ukrajine? Niekedy ich medzinárodné spoločenstvo oceňuje, no občas zaznievajú aj výhrady.

Svätý Otec sa prejavuje ako otec celého ľudstva, čiže ten, kto s ľuďmi cíti, záleží mu na nich a kto trpí tým, čo sa deje nielen na Ukrajine, ale aj v Jemene, Etiópii a inde, kde sú konflikty. Pápež to prežíva veľmi citlivo.

Keď trpíte a chcete pomôcť najbližšiemu, tak použijete aj silnejšie slová, ale tie sú diktované láskou a snahou priviesť k rozumu tých, ktorí robia zlo a rozpútavajú ho.

K ordinariátu ešte jedna otázka. Postupne sa blížite ku kánonickému veku 75 rokov, keď sú biskupi povinní ponúknuť pápežovi rezignáciu. Čo by ste ešte chceli stihnúť?

(smiech) Samozrejme, je to realita a normálna vec. Rád by som dovtedy doplnil potrebné počty kňazov, aby sme mohli naplno pracovať. Bol by som tiež rád, keby sa v ordinariáte sformovalo spoločenstvo živej cirkvi. Aby to neboli izolovaní jednotlivci, ale aby mali vedomie vzájomných vzťahov v spoločenstve cirkvi.

Foto: Postoj/Adam Rábara

O niekoľko dní si pripomenieme 30. výročie vzniku Slovenskej republiky. V januári 1993 ste už boli pomocným biskupom v Nitre. Ako ste v tom čase vnímali vznik samostatnej republiky?

Vnímal som to pozitívne, keďže Slovensko ako krajina, Slováci ako štátotvorný národ sme získali možnosť postaviť sa na vlastné nohy a byť zodpovední sami za seba.

Keď sme boli vo federácii, neraz sa ozývali hlasy, že Praha nám nedá peniaze, že Praha nám toto nedovolí, že nám v tom či onom prekáža... Viedlo to k potencionálnym napätiam, ale aj k vyhováraniu sa, že zodpovední sú Česi.

Dúfam, že ako spoločnosť postupne dozrievame a stávame sa dospelejšími a schopnejšími riadiť a zvládať naše spoločné záležitosti.

Bolo to tak aj medzi biskupmi, že slovenskí biskupi sa vyhovárali na českých?

Ani nie. Skôr dominovalo vedomie, že sa máme starať o nám zverených veriacich. Iné pomery boli v Čechách a iné na Slovensku. Občas sa potom stávalo, že niektorí českí biskupi nechápali nás a my sme celkom nechápali ich.

V čom napríklad?

Zoberme si len zorganizovanie nejakej púte či stretnutia mládeže. Keď sme sa napríklad rozhodli, že zorganizujeme v Nitre celoslovenské stretnutie mládeže, prišli tisíce, kým v Česku museli poriadne pracovať, aby získali aspoň pár mladých. Tieto odlišnosti sa potom odrážali v rôznych praktických rozhodnutiach a plánoch.

„Prečo by sme sa mali hanbiť za Andreja Hlinku? Nie je na to dôvod. Nebol možno celkom svätý, používal írečité výrazy, ale pracoval pre náš národ nezištne a veľa.“Zdieľať

Vnímali sme, že bude lepšie, ak bude samostatná slovenská biskupská konferencia a česká, pretože môžeme reagovať na okolnosti a problémy daného národa primeranejšie.

Keď sme sa rozprávali s Františkom Mikloškom kvôli pripravovanému textu o 30 rokoch cirkvi na Slovensku, spomenul, že keď biskupi v deväťdesiatych rokoch kritizovali Mečiarovu politiku, tak kardinál Korec – a, pochopiteľne, aj vy ako jeho pomocný biskup – ste boli zdržanlivejší. Prečo?

Kardinál Korec zrejme videl v Mečiarovi človeka, ktorý sa pričinil o samostatnosť Slovenska. Aj preto bol ochotný prehliadnuť nejaké jeho chyby a nedostatky.

Čo ste si odniesli do svojej biskupskej služby zo života kardinála Korca?

Jeho vytrvalé a verné pôsobenie v čase totality. Obetavo pracoval napriek všetkým rizikám, aj keď nevidel svetlo na konci tunela. Jeho vernosť povolaniu je veľkým príkladom a posilou, rovnako ako jeho svedectvo, keď bol vo väzení, kde trpel za cirkev a za svoje poslanie.

Keď sme po roku 1989 spoločne pracovali v Nitre, bola to spolupráca na obnove diecézy, ktorá bola materiálne aj duchovne v ruinách. V tomto smere mi kardinál dával pomerne voľnú ruku. Tieto skúsenosti som potom využil aj pri budovaní ordinariátu.

Kardinál Korec bol národovec, k národným témam máte blízko aj vy. Niekedy však zaznievajú námietky, že máte príliš blízko k ľuďom, ktorí sympatizujú s extrémizmom či so Slovenským štátom. Čo na to hovoríte?

Ako povedal Ján Pavol II. v roku 1995 v Nitre na stretnutí s mládežou: nacionalizmus nie, patriotizmus áno. Treba to rozlišovať.

Nacionalizmus znamená, že iba my a druhými pohŕdame. To je neľudské a nekresťanské a to ja odmietam.

Ale patriotizmus znamená lásku k vlasti, lásku ku konkrétnym ľuďom, a teda aj lásku k cirkvi na Slovensku. Aj Ježiš Kristus bol veľký patriot, veď doslova plakal nad Jeruzalemom.

Neidealizujem Slovákov, ale nechcem vidieť len naše negatíva, vidím množstvo pozitív. Prečo by sme sa mali hanbiť za takého Andreja Hlinku? Nie je na to dôvod. Nebol možno celkom svätý, používal írečité výrazy, ale pracoval pre náš národ nezištne a veľa.

Keď príde na nejakú spomienkovú svätú omšu niekto s extrémistickejším postojom, ja nerobím pri dverách kostola výber, koho pustiť a koho nie. Nemôžem zamedziť tomu, že sa tam niekto prejaví. Ale nikdy to nepodporujem a ani neschvaľujem.

Ešte raz opakujem, považujem za súčasť svojho povolania a poslania milovať svoj národ, žiť preň, obetovať sa a nevidím v tom žiadne protirečenie s mojím kresťanským poslaním.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V rámci ordinariátu ste rozbehli púte do maďarského mesta Zalavár. Ako to vzniklo?

Veľmi zaujímavo. My sa ako vojenskí ordinári stretávame každý rok v máji na medzinárodnej vojenskej púti v Lurdoch. Tam som sa stretol s maďarským kolegom Lászlóom Bíróom. Ten ma pri jednom rozhovore pozval aj s vojakmi na púť k svätým Cyrilovi a Metodovi do Zalaváru. Myslel som, že tam robí púť maďarský ordinariát a že sa máme k nim pripojiť.

Našli sme si na mape, kde sa to nachádza, sadli sme do niekoľkých áut a došli sme tam. Za dedinou bol parčík, kde bola nastúpená vojenská hudba, ktorá zahrala našu hymnu a potom aj maďarskú a európsku. 

Môj kolega ordinár následne vytiahol z reverendy list a začal ho čítať v slovenčine, pričom po slovensky nevedel ani slovo. Vtedy som pochopil, koľká bije, že sme v bývalom Blatnohrade, kde žili Pribina a Koceľ. Nachádzajú sa tam základy Baziliky sv. Hadriána, kde slúžili liturgie naši vierozvestcovia a kde svätý Metod pôsobil ako arcibiskup.

„Treba, aby sme Vianoce spájali s pomocou chudobným, núdznym, trpiacim, deťom, rodinám. Toto by malo byť súčasťou kresťansky prežívaných sviatkov.“Zdieľať

Kým na Slovensku a ani na Morave nevieme s istotou povedať o žiadnom štvorcovom metri, že tu stáli naši vierozvestcovia, tak Zalavár je miesto, kde si tým môžeme byť istí. Rok pred pandémiou sa tu na púti stretli aj slovenský a maďarský minister obrany.

V rámci KBS máte na starosti aj oblasť kultúry a umenia. Zaviedli ste každoročné odovzdávanie ocenenia pre umelcov Fra Angelico a pre vedcov Fides et ratio. Ako vznikol tento nápad?

Usiloval som sa nájsť spôsob, ako zhromaždiť umelcov a vedcov, ktorí sú roztrúsení po celom Slovensku. Po konzultáciách s niektorými umelcami sa vynorila myšlienka oceňovať ich za zásluhy o kresťanskú kultúru. Povedali sme si, že ocenenie nazveme po patrónovi umelcov Fra Angelicovi, ktorý má sviatok 18. februára, a budeme ho odovzdávať práve okolo tohto sviatku.

Potom mi jeden vedec povedal, že oceňujem umelcov, ale že aj vedci by radi prijali nejakú pozornosť od cirkvi. Položili sme si otázku, čo by to malo byť a kedy. Inšpirovala nás encyklika Jána Pavla II. Fides et ratio na tému vedy a viery. Podpísal ju 14. septembra 1998. Povedali sme si, že teda okolo tohto dátumu budeme oceňovať vedcov.

Vám osobne je aké umenie najbližšie?

Každé umenie je svojím spôsobom krásne. Ja osobne mám asi najbližšie k výtvarnému umeniu.

Už aj na Slovensku je veľa kostolov, ktoré chátrajú. Nedávno sa objavila správa, že na juhu Slovenska opravuje kostoly maďarská vláda. Ako to vnímate?

Aj na Slovensku sú pekné príklady, keď kňazi opravili nádherné kostoly. Príkladom je Okoličné. Závisí to niekedy od kňaza a od ľudí. Ak maďarská vláda niekde pomôže s opravou, tak prečo nie?

Nevnímate to teda negatívne?

Vôbec nie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Počul som o vás, že beháte? Ešte máte na to silu?

(smiech) Pokiaľ mi to robí dobre a pomáha ku kondícii a aj mojej práci, tak sa o to snažím. Raz za týždeň si s priateľmi vybehnem do lesov.

Koľko kilometrov ste najviac zabehli?

Osemnásť.

Vaša obľúbená koleda alebo vianočný film?

Neviem, kedy som videl vianočný film.

Slovenské koledy sú krásne. Páči sa mi Halmova Vianočná omša. Tento skladateľ pochádza z Bošian, ktoré boli mojím prvým kňazským pôsobiskom. Je to aj rodisko kardinála Korca. Vianočnú omšu skomponoval spolu s Antonom Hlinkom v Mníchove, kam emigroval.

Ako môžeme najlepšie prežiť Vianoce, aby to nebolo len o jedle a darčekoch?

Svätý Augustín povedal, že Kristus by sa mohol narodiť aj stokrát, ale ak sa nenarodí v tebe, prišiel zbytočne. V prvom rade by sme teda mali vytvoriť podmienky, aby sa mohol v nás narodiť. To si žiada dobrú predvianočnú svätú spoveď a prijatie Krista v Eucharistii do čistého srdca. To je základ opravdivých Vianoc.

Pán Ježiš prišiel na svet v podmienkach krajnej chudoby a v takých podmienkach sa stále nachádzajú mnohí ľudia, ktorí potrebujú pomoc, prejav slúžiacej a starostlivej lásky. Preto treba, aby sme Vianoce spájali s pomocou chudobným, núdznym, trpiacim, deťom, rodinám a podobne. Toto by malo byť súčasťou kresťansky prežívaných sviatkov.

Cez betlehemy môžeme zasa obdivovať krásu, ktorú inšpirovalo Ježišovo narodenie, a potom aj krásu v podobe hudby, spevov, kolied a iných kultúrnych prejavov.

Ježiš prišiel na svet v ľudskej rodine a chce byť prítomný duchovne a reálne aj v našich rodinách. Treba vedieť byť spolu aj doma. Keď som bol mladý, bolo nepísaným pravidlom, že sa na sviatok Božieho narodenia nikam nechodilo. To bol prejav toho, že rodina má prežívať sviatky v pokoji a tichu.