Rozhovor s kňazom a filozofom Marianom Faziom o šírení a zachovaní si viery v dnešnom svete.
Rozhovor s kňazom a filozofom Marianom Faziom o šírení a zachovaní si viery v dnešnom svete.
Šírenie viery je v samej podstate kresťanského povolania. V dnešnej spoločnosti, ktorá je často naladená protikatolícky, sa však táto úloha môže zdať takmer nesplniteľnou.
Argentínsky kňaz, filozof a spisovateľ Mariano Fazio v rozhovore pre Postoj hovorí o tom, ako aj dnes pracovať na šírení evanjelia a ako zabrániť tomu, aby sme sami nepodľahli sekularizácii. Príkladom nám podľa neho môžu byť traja Angličania: svätý Tomáš Morus, svätý J. P. Newman a G. K. Chesterton.
Áno, verím tomu, preto som tú knihu napísal. Dokonca si myslím, že táto úloha je vlastná samej podstate kresťanského povolania. Ale prvou podmienkou na pretvorenie sveta, teda na to, aby sme ho mohli zlepšiť, je milovať ho. Slovo svet má v kresťanskej tradícii dva významy. Tým prvým je svet ako hriech, ako niečo vzdialené Božiemu plánu. Tým druhým je svet ako miesto nášho posväcovania, nášho života. A práve tento význam prevládol v posledných dokumentoch Magistéria.
Nedokážeme zmeniť svet, ak ho nebudeme milovať. Iba ak má niekto niekoho rád, chce pre neho to najlepšie, snaží sa mu poradiť, pomôcť mu. A taký je vzťah kresťanov k svetu. Milujeme svet, a preto ho chceme zlepšiť.
Aby sme mohli svet milovať, musíme ho poznať. Je preto veľmi dôležité, aby sme dobre poznali súčasnú kultúru, aké myšlienky v nej prevládajú, aké veci rieši spoločnosť. Lebo ak o tom nič nevieme, ak sa uzatvoríme do geta, do nášho autoreferenčného sveta, ako zvykne hovorievať pápež František, ak nie sme v kontakte s realitou sveta, ťažko ho budeme môcť zmeniť.
V prvom rade treba mať osobný vzťah s Ježišom Kristom. Ľudia venujúci sa intelektuálnej práci si myslia, že všetko sa rozhoduje vo svete ideí. Je pravda, že myšlienky sú veľmi dôležité, ale dôležitejšie je prežívanie vlastnej viery. Nie iba z intelektuálneho, ale hlavne existenčného hľadiska. Musíme mať osobný vzťah s Ježišom, skutočný život modlitby. Je dôležité osobne nasledovať Krista a žiť doktrínu, ktorú priniesol. Tá má množstvo dôsledkov v politickom, sociálnom, ekonomickom aj kultúrnom živote, a ak teda chceme žiť autentický kresťanský život, musíme ju poznať. Ďalšou dôležitou ingredienciou je jednota života.
Vždy nám hrozí riziko farizejstva. Ľudia môžu poznať pravdu, jasne vedieť, aké hodnoty treba obraňovať, ale zároveň žiť tak, že ich život tieto hodnoty vôbec neodzrkadľuje. Svätý Pavol VI. hovoril, že ľudstvo dnes verí viac svedkom ako učiteľom. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú, ale svedectvo nášho života je základ. A ešte na niečo nemožno zabúdať – kresťanskú doktrínu treba vysvetľovať evanjeliovým štýlom.
Toto často zdôrazňuje pápež František, keď hovorí o tom, že esencia evanjelia je v podstate na dvoch miestach: v blahoslavenstvách a v 25. kapitole Evanjelia podľa svätého Matúša. Tam Ježiš hovorí o poslednom súde a o tom, že budeme súdení podľa toho, ako sme sa správali k svojim blízkym. Naša snaha zmeniť, zlepšiť svet bude účinná do takej miery, do akej budeme pomáhať svojim blízkym.
Je veľmi dôležité, aby sme mali podporu komunity a boli veľmi zjednotení. A to nielen na úrovni ideí, ale aby sme aj cítili, že sa navzájom podporujeme, máme radi, že nie sme sami. To je naozaj potrebné, ale cieľom je preniknúť do všetkých oblastí spoločnosti. Dnes je napríklad vo veľkej kríze rodina. Ale riešením nie je mať veľmi dobrú kresťanskú rodinu, ktorá bude izolovaná doma. Táto rodina môže sprostredkovať kresťanské prežívanie vzťahov plné lásky, porozumenia, odpustenia napríklad aj svojim susedom. A tých to osloví a budú mať chuť žiť ako oni.
Kľúčom je byť autentickými kresťanmi. To znamená skutočne nasledovať Krista so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. Ak pochybujeme, nemáme hlboký duchovný život, hrozí nám riziko, dokonca by som povedal, že je v podstate isté, že nás sekularizované prostredie pohltí. Veľmi sa mi páči jeden citát svätého Jána Pavla II. z Novo Millenio Ineunte, kde navrhuje pastoračný plán pre tretie milénium. Hovorí, že kresťan bez života modlitby je kresťan, ktorý ohrozuje svoju vieru. Antikresťanské prostredie nás teda nepohltí, ak sa naozaj ukotvíme v kresťanskom živote, vo vzťahu s naším Pánom.
Príklad týchto troch Angličanov nám môže byť svetlom v situácii, ktorú prežívame. Hovorili sme o jednote života. Svätý Tomáš Morus bol verný poddaný svojho kráľa, slúžil svojej krajine všetkými svojimi schopnosťami. No prišiel moment, keď by poslušnosť znamenala zradu svedomia. V živote sú chvíle, keď si človek musí vybrať: buď bude verný tomu, čo považuje za pravdu, a zachová si tak vlastnú dôstojnosť, alebo sa prispôsobí okolnostiam. V dnešnej dobe sa v takejto situácii ocitá mnoho kresťanov a svätý Tomáš Morus nám môže byť svetlom. On uprednostnil vernosť pravde. A urobil to s radosťou, dokonca s humorom. Až do poslednej chvíle svojho života žartoval. A bol toho schopný práve vďaka svojej viere.
Foto: osobný archív
Ten bol človekom svojej doby vo veľmi antikatolíckom Anglicku. Aj on bol hlboko antikatolícky, bol plný predsudkov, ale zároveň mal veľkú lásku k pravde a celý život ju hľadal. Nakoniec ju našiel tam, kde ju nájsť nechcel – v Katolíckej cirkvi. Človek zo svojej prirodzenosti hľadá pravdu, a keď ju nájde, musí sa jej prispôsobiť. Newman je veľkým príkladom čestného hľadania pravdy. Keď ju našiel, prijal ju, hoci mu to prinieslo veľké problémy. Zažil nepochopenie zo strany anglikánov a, bohužiaľ, aj zo strany svojich nových katolíckych spolubratov.
Aj Chesterton si prešiel dlhým procesom obrátenia. Pri ňom by som rád vyzdvihol, že sa neprispôsobil tomu, čo bolo politicky korektné. Hovoril pravdy, ktoré sa v jeho dobe ľuďom nepáčili, ale zároveň to robil takým spôsobom, že ho všetci počúvali a mali radi. Veľké osobnosti ako spisovateľ G. B. Shaw či H. G. Wells, ktorí boli agnostikmi s veľkými predsudkami voči Katolíckej cirkvi, považovali Chestertona za svojho najlepšieho priateľa. Vedel obraňovať pravdu s úsmevom, iróniou a zároveň s veľkým rešpektom voči druhým. Vedel si získať priateľstvo všetkých, ktorých spoznal. Je teda veľkým príkladom obrancu viery, a to bez toho, aby pôsobil ako kladivo na heretikov. Mal empatiu s druhými a to je cesta aj v dnešnej dobe.
Svätý Tomáš Morus je veľkým príkladom, pretože použil všetky svoje politické kapacity, nikdy si nevybral mučeníctvo. Kým sa ho priamo nespýtali, či súhlasí alebo nesúhlasí s rozhodnutím kráľa, nič nepovedal, pretože chcel ďalej slúžiť kráľovi a mať pozitívny vplyv. No v istom momente už nemohol byť ticho. Obranu svojich hodnôt teda musíme strategicky premyslieť, aby nám, obrazne povedané, nesťali hlavu hneď. Vždy sa musíme snažiť byť v týchto prostrediach, milovať všetkých kresťanskou láskou a s múdrosťou šíriť pravdu. Aj v evanjeliu sa hovorí, že synovia tohto sveta sú predvídavejší ako synovia svetla. Musíme byť predvídaví, prefíkaní a použiť všetky svoje schopnosti, aby pravda zvíťazila. Nejde o to, aby sme ju zakrývali, ale povedali ju v správnej chvíli a správnym spôsobom.
My kresťania, a najmä tí, čo verejne pôsobia, sa musíme naučiť hovoriť o pravde príťažlivou formou. V prvom rade musíme byť presvedčení o tom, že táto pravda je sama osebe príťažlivá. Ale aby sme mohli pravdu šíriť príťažlivým spôsobom, potrebujeme empatiu. Musíme vedieť, koho máme pred sebou, a snažiť sa mu porozumieť, vložiť sa do jeho okolností a hľadať, čo nás spája.
Foto: osobný archív
Ale dá sa to. Môžeme si to ukázať na príklade potratov. Čo ma spája s človekom, ktorý obhajuje potrat? Ak ide o dobrého človeka, tak nás spája tá matka. Ak ide o prípad, keď bola žena znásilnená, je to tragédia. A my, čo obraňujeme život od jeho počatia, nemôžeme povedať, že matka je nám ukradnutá, lebo nás zaujíma iba dieťa. Matka nás zaujíma rovnako ako tých, ktorí obhajujú potrat. Musíme sa snažiť zachrániť matku, pomôcť jej, vytvoriť ochrannú sieť, lebo dieťa nemá vinu na tom, čo sa stalo. A už môžeme hovoriť aj o dieťati. Ide o to, aby sme vytvorili most medzi nami a osobou, ktorá si myslí, že potrat je dobrý alebo že ide o nutné zlo.
Ďalším príkladom môže byť gender ideológia. Všetka ideológia sa aspoň z malej časti zakladá na realite, pretože inak by neexistovala. Je pravda, že počas dejín sa jednotlivým pohlaviam pripísali funkcie, ktoré boli v prípade žien veľmi obmedzené. Kritika týchto umelo vytvorených sociálnych funkcií je správna. Ale gender ideológia nerozumie tomu, že sú veci, ktoré sú ženám jednoducho vlastné, a iné sú zas vlastné mužom. Pri rozhovore o tejto téme je dobré začať tým, že uznáme, že bola diskriminácia žien a jej vinou mali ženy iba veľmi obmedzené možnosti.
Príkladom je pre mňa svätý Ján Pavol II. Na návšteve Kuby povedal, že uznáva starosť nasledovníkov Marxa o zdravie a vzdelanie. Nemyslím si, že súhlasil s kubánskym zdravotníckym alebo vzdelávacím systémom. Ale je jednoducho pravda, minimálne v Latinskej Amerike, že nasledovníci marxizmu mali veľkú citlivosť na zvýšenie dostupnosti zdravotníctva a vzdelania.
Benedikt XVI. hovoril o nekompromisných princípoch. Pápež František povedal, že pre neho sú nekompromisné všetky hodnoty, princípy. Nebola to kritika Benedikta, iba povedal, že to, čo hovorí, treba aplikovať na všetky hodnoty. Zároveň si nemyslím, že sa dá buď ochraňovať rodinu a život od počatia, alebo si vybrať starostlivosť o chudobných a tak podobne. Nasledovať Krista znamená obraňovať všetko toto. Láska je vždy na prvom mieste, ale láska nie je iba služba chudobným, ale aj obrana života.
Skôr si myslím, že vyjadrenia pápeža Františka sa vždy interpretujú veľmi ideologicky. Čo sa týka potratu, málo pápežov hovorilo o tejto téme s takou jasnosťou ako on. František povedal, že potrat znamená zaplatiť si vraha na zabitie vlastného dieťaťa. Pápež sa teda vyjadruje jasne. Zároveň často zdôrazňuje sociálne učenie cirkvi. Každý pápež má svoje pozadie a je logické, že František, ktorý pochádza z Latinskej Ameriky, kde vládne obrovská sociálna nerovnosť, bude naliehať na tieto témy.
Ale v tejto oblasti mal veľmi silné postoje aj Benedikt XVI. Jeden môj kamarát napísal knihu o Františkovi, pričom jedna kapitola sa volá Ekonómia podľa pápeža Františka. Obsahuje tvrdé texty o priorite univerzálnej destinácie dobier nad súkromným vlastníctvom. Posledná veta tejto kapitoly však čitateľovi prezradí, že všetky tieto texty pochádzajú od pápeža Benedikta XVI. Autor tým chcel ukázať, že Benedikt XVI. a František sú v skutočnosti vo veľkej harmónii.
Veľkou témou Benedikta je diktatúra relativizmu, čo je vážny kultúrny a intelektuálny problém. U pápeža Františka je to kultúra skartovania, čo je v skutočnosti praktický dôsledok diktatúry relativizmu. Ak totiž neexistuje pravda, zvíťazí ten, čo má väčšiu politickú a ekonomickú moc. A doplatia na to tí najslabší.