Arcibiskup Bernard Bober Cirkev na Slovensku nie je braná dostatočne vážne. Ale môžeme si za to aj sami

Stretáme sa v utorok na konci plenárneho zasadania v Badíne, kde vás biskupi zvolili za svojho nového predsedu. Po trinástich rokoch ste tak na čele KBS vystriedali arcibiskupa Stanislava Zvolenského. Očakávali ste tento výsledok?

Očakával som, že by voľba mohla padnúť na niekoho mladšieho. Predsa len, zakrátko budem mať 72 rokov. Dopadlo to však tak, že vo finálnej voľbe sme sa ocitli my dvaja – arcibiskup Zvolenský a ja. Keď som dostal väčšinu hlasov, vzal som si chvíľu na premyslenie a napokon som sa rozhodol túto službu prijať.

Vo veku 75 rokov je každý biskup povinný predložiť pápežovi svoju rezignáciu, ktorá môže byť prijatá, ale rovnako môže byť mandát biskupa o nejaký čas aj predĺžený. Ak by vo vašom prípade došlo k prvej možnosti, tak by ste štvorročné funkčné obdobie predsedu KBS ani nedotiahli do konca. Mysleli ste pri prijímaní voľby aj na toto?

Ťažko povedať, čo bude. Človek si nie je pánom vo všetkom a vonkoncom nie v oblasti zdravia. Budem pracovať, koľko budem vládať, a pousilujem sa využiť zverený čas naplno. Ostatné už nie je v mojich rukách.

Máte v hlave prvé kroky, ktoré chcete vykonať v novej funkcii?

V najbližších dňoch sa plánujem stretnúť so všetkými pracovníkmi sekretariátu KBS. Keďže doteraz som pôsobil ako podpredseda biskupskej konferencie, poznám sa s nimi, ale rád by som si teraz vypočul ich názory, pohľady aj očakávania.

Nasledovať bude prebranie agendy, ktorá predsedovi KBS prináleží, a nastavenie spôsobu fungovania, keďže sekretariát sa nachádza v Bratislave a ja som arcibiskupom v Košiciach.

Prikláňate sa skôr k tomu, že budete chodievať pravidelne do Bratislavy – keď bol predsedom KBS spišský biskup František Tondra, chodieval na sekretariát takmer každý týždeň – alebo si časť agendy a personálu presuniete do Košíc?

Určite počítam s pomocou svojho terajšieho sekretára, ktorý je veľmi šikovný. No keďže popri arcidiecéze a teraz aj biskupskej konferencii mám ako veľký kancelár na starosti aj Katolícku univerzitu v Ružomberku, teda celá agenda je pomerne široká, budem zvažovať aj druhého sekretára.

Cestám do Bratislavy sa, samozrejme, nevyhnem ani nebudem vyhýbať, keďže tam sídli väčšina centrálnych inštitúcií a úlohou predsedu KBS je zastupovať cirkev aj vo vzťahu so štátom.

Keď ste spomenuli nebohého pána biskupa Tondru, tak ten rád šoféroval a cestoval...

... platí to aj o vás?

Cestujem, keď musím. (Úsmev.) Po arcidiecéze chodím rád, ale dlhé cesty nevyhľadávam. Šoférovanie mi nerobí problém, ale mám predsa len svoj vek, takže na dlhšie vzdialenosti si už radšej beriem šoféra.

Výhodou je, že máte pomocného biskupa, ktorý vás v mnohých veciach môže odbremeniť.

Táto pomoc je naozaj vítaná, aj keď pôvodne som žiadal o dvoch pomocných biskupov. Vzhľadom na novú službu, ktorá mi bola zverená, verím, že biskup Marek mi bude aj naďalej silnou oporou, najmä v arcidiecéze.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Okrem vás ako nového predsedu bol zvolený aj nový podpredseda a noví členovia Stálej rady KBS. Naopak, hovorca biskupskej konferencie zvolený nebol. Prečo?

V hre boli nejaké mená, ale keďže bol zvolený nový predseda KBS, bolo ponechané na mne, aby som si vybral človeka, ktorému budem dôverovať a s ktorým sa mi bude dobre spolupracovať.

Máte už v hlave nejaké mená? Alebo aspoň to, či by novým hovorcom mal byť kňaz, zasvätená osoba alebo laik? Napríklad aj žena?

Nemám zatiaľ konkrétnu predstavu, ale so žiadnou zo spomenutých alternatív by som nemal problém. To podstatné, čo budem pri výbere zvažovať, je kompetentnosť. Verejne vystúpiť a rozprávať v mene biskupov nie je totiž vôbec jednoduché.

Na plenárnom zasadaní KBS bol prítomný aj nový apoštolský nuncius Nicola Girasoli, začínate vlastne spoločne. Aký máte z neho dojem? Na prvý pohľad pôsobí omnoho žoviálnejšie ako jeho predchodcovia...

Áno, je temperamentnejší, ako sme boli zvyknutí. Spomenul mi, že by rád chodil medzi ľudí po celom Slovensku, čo som len uvítal. Charizmu vystupovať medzi ľuďmi, priblížiť sa im naozaj má.

Spolu budete musieť riešiť aj personálne záležitosti, či už ide o Spišskú diecézu, Prešovskú archieparchiu, alebo o pomocných biskupov, keďže druhého by ste uvítali nielen vy, ale napríklad aj v Bratislave.

Zaujímavé je, že Spišská diecéza čaká na nového diecézneho biskupa už dva roky, na to nie sme zvyknutí. Nesporne za to môže pandémia, ktorá trochu spomalila komunikáciu s Vatikánom, ale možno tam ide aj o nejaké špeciálne okolnosti, ktoré si Svätá stolica potrebuje nechať ozrejmiť. Sú to však záležitosti, ktoré my zo Slovenska nemôžeme priamo ovplyvniť, môžeme len pripomínať, že by sme boli radi, keby sme už toho biskupa dostali.

Nový podpredseda KBS Viliam Judák počas nedávnej národnej púte v Šaštíne kritizoval sociálnu situáciu na Slovensku a tunajšiu politiku označil za malú a pobabranú. Podobne otvorene ste prehovorili aj vy počas tohtoročnej cyrilo-metodskej púte v Nitre. Možno očakávať, že nové vedenie KBS sa bude otvorenejšie a razantnejšie ako doteraz vyjadrovať k spoločenskému dianiu?

Cirkev má byť pre štát partnerom, keďže do veľkej miery ich tvoria tí istí ľudia. V ich prospech potrebujeme hľadať a nachádzať riešenia, byť im nápomocní. Z tohto dôvodu by politickí predstavitelia mali vždy počítať s cirkvou ako inštitúciou, ktorá má svoju vážnosť a má čo povedať k spoločenskému vývoju.

„Viac sú rešpektovaní ľudia, ktorí sa nehlásia k viere, ako tí, ktorí chodia do kostola a dokážu sa aj verejne odvolať na svoje svedomie. Samozrejme, netvrdím, že veriaci sú tu prenasledovaní, ale v spoločnosti sa s nimi tak trochu neráta.“Zdieľať

Veď ktorá iná inštitúcia má za sebou také dlhé a bohaté dejiny ako cirkev? A tá vždy stála pri jednoduchom človekovi a bila sa zaňho. Za jeho spásu, ale aj za požehnaný život na tomto svete. Spomeňme si len na nedávne udalosti – na pandémiu či na ľudí utekajúcich pred vojnou. Cirkev bola medzi prvými v nemocniciach aj na hraniciach.

Alebo rómska otázka – koľko peňazí tam už bolo preinvestovaných a kde sú riešenia? No cirkev má výsledky aj v tejto oblasti. Keby našich kňazov, zasvätené osoby a laikov, ktorí tu dlhodobo a úspešne pôsobia, štát aktívnejšie podporoval, boli by sme omnoho ďalej.

Bol by som preto rád, keby sme so všetkými štátnymi predstaviteľmi dobrej vôle nachádzali spoločnú reč a prispievali k spoločnému dobru a celospoločenskému zmieru.

Chcete mať priamu linku na najvyšších ústavných činiteľov?

Poviem to tak, že pri vážnych veciach by sme nechceli ostať bokom. Už nikdy sa nesmie zopakovať situácia, že na niekoľko mesiacov budú u nás úplne pozatvárané kostoly, dlhšie ako v oveľa sekulárnejších krajinách. Klopali sme na dvere, no nikdy sme neboli vypočutí. Bolo to také „o nás bez nás“. Chceme byť otvorení, ústretoví, ale zároveň prezieraví.

Keď sa na obdobie pandémie pozriete spätne, mala byť cirkev dôraznejšia pri presadzovaní verejného slávenia bohoslužieb?

Boli sme skutočne veľmi trpezliví, nechceli sme komplikovať veci, ktoré boli už aj tak dosť komplikované, nechceli sme prilievať olej do ohňa. Aj keď niektorí spomedzi nás biskupov navrhovali, aby sme postupovali razantnejšie. Dnes už vieme, že prehnaná trpezlivosť nie je vždy tým správnym riešením.

Boli ste v tejto skupine aj vy?

Áno, bol som medzi tými, ktorí neboli spokojní. Lebo nespokojní boli aj samotní ľudia, pýtali sa nás, prečo s tým niečo nespravíme. Podstatné však je, že sme sa ako biskupi nedali zahnať do kúta, ale nenechali sme sa ani vyprovokovať k nejakým unáhleným reakciám.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V spomenutej homílii v Nitre ste okrem zatvorených kostolov hovorili aj o tom, že „nikto z nás nesmie robiť ľudí druhej kategórie“, a zároveň ste sa pýtali, „kto dá hlas cirkvi v celospoločenskej diskusii“. Máte pocit, že kresťania sú na Slovensku občanmi druhej kategórie a že cirkev nemá priestor prejaviť svoje názory? Nie je to príliš defenzívny, až bolestínsky postoj?

Cirkev u nás priestor má, ale nie je braná dostatočne vážne. Viac sú rešpektovaní ľudia, ktorí sa nehlásia k viere, ako tí, ktorí chodia do kostola a dokážu sa aj verejne odvolať na svoje svedomie. Samozrejme, netvrdím, že veriaci sú tu prenasledovaní, ale v spoločnosti sa s nimi tak trochu neráta.

Myslím, že do veľkej miery je to neželané dedičstvo komunistického režimu, keď už ľudia neboli tvrdo prenasledovaní, ale viera bola braná ako niečo čudné, čo patrí akurát tak za múry kostola, ale nie do verejného priestoru. Dodnes sme nepochopili, že hodnota človeka sa nemeria len ekonomickou výkonnosťou, ale je tu aj duchovno a vzťahy. A na tie sa zabúda.

No nemali by vaše slová smerovať aj do vlastných radov? Nechýba neraz veriacim skutočný evanjeliový zápal? Lebo ak by svet videl, že kresťania sú skutočnou soľou a svetlom a robia spoločnosť lepšou, tak by ich svedectvo bolo vierohodnejšie a príťažlivejšie.

Súhlasím, že ako veriaci ľudia potrebujeme mať zdravé sebavedomie, nehanbiť sa prejaviť svoju kresťanskú identitu. Ukázať sa, vedieť sa „predať“, toto nám neraz chýba.

Cirkev v tomto období kráča po synodálnej ceste. Diecéznu fázu, do ktorej sa aj u nás zapojilo mnoho veriacich, máme za sebou. Vypracované boli diecézne syntézy aj tá celoslovenská. Obsahujú množstvo zaujímavých podnetov, ktoré vzišli zdola. Čo treba teraz urobiť, aby nezapadli prachom, ale poslúžili na skvalitnenie života a fungovania cirkvi?

Celé by som to označil za čas načúvania – čo Duch Svätý hovorí cirkvi? Ale zároveň je to čas rozlišovania, lebo nie každý nápad musí byť hneď od Ducha Svätého.

Som naozaj vďačný našim veriacim za ich prácu v synodálnych skupinách a množstvo užitočných rád, podnetov a odporúčaní. Rád to tu teraz poviem verejne, že podsekretár Synody biskupov Luis Marín de San Martín, ktorý bol v uplynulých dňoch na Slovensku a zúčastnil sa aj na časti plenárneho zasadania KBS, sa o slovenskej syntéze vyjadril veľmi pochvalne.

Osobne v našej Košickej arcidiecéze iniciujem, aby sme sa týmto témam ďalej venovali na kňazských rekolekciách, pretože vzišli zo sŕdc a z úst našich ľudí. Takto zmýšľajú o cirkvi, takto vnímajú nás kňazov, takáto je realita. Treba ju prijať v otvorenosti a pokore.

Synodálny proces sa skončí v roku 2023 zasadaním Synody biskupov v Ríme pod vedením Svätého Otca, z čoho vzíde záverečný dokument, ktorý bude potrebné aplikovať do života cirkvi. Materiálu teda máme dosť, dôležité je, aby sme si aj naďalej uchovali postoj načúvania a rozlišovania.