Duchovný život Vladimíra Krčméryho Deň, ktorý nezačnem ráno na svätej omši, za veľa nestojí

„Môj strýko Silvo vravieval, že deň bez svätej omše nestojí za veľa. Vtedy som si hovoril, že to je bláznivé, veď musím chodiť do školy, do roboty. Ostatných desať rokov som však pochopil, že je to tak. Že deň, ktorý nezačnem ráno na svätej omši, naozaj za veľa nestojí.“

Tieto slová nám povedal profesor Vladimír Krčméry v lete 2020, keď doznela prvá vlna pandémie, počas nahrávania knižného rozhovoru.

Zosnulý infektológ, epidemiológ a odborník na tropickú medicínu a zakladateľ humanitárnych projektov v rozvojových krajinách bol aj hlboko veriaci človek.

Preto sme sa v knihe s názvom Radšej znesiem nadávky, ako mať za sebou cintorín dotkli aj jeho duchovného života. Sediac na lavičke pri jazierku na Železnej studienke, priznal, že medzi šestnástym a dvadsiatym rokom života prežíval krízu a začal pochybovať.

„Odplašili ma príliš svätí ľudia,“ povedal s tým, že niektorí okolo neho boli takí svätí, až si začal hovoriť, že on taký nikdy nebude, a upadol z toho do depresií.

Počas tohto obdobia chodil do kostola, ale asi rok vyslovene iba formálne.

Pri ceste von z krízy mu pomohlo stretnutie s profesorom Mateičkom, s ktorým študoval na lekárskej fakulte. Ten nebol veriaci. „Snažil som sa mu veci vysvetliť zo svojho pohľadu veriaceho človeka a takto som postupne oživil svoju vieru,“ spomína Vladimír Krčméry.

V diskusiách s Mateičkom, ktorý sa dal neskôr pokrstiť, sa Krčméry ostrieľal, začal viac študovať a naučil sa svoju vieru podopierať racionálnymi argumentmi.

Lenže, ako ďalej rozpráva, v neskoršom veku sa dostal do štádia, že sa všetky veci snažil obhájiť vedecky a teologicky. „Až som mal pocit, že sa podobne ako Pierre de Chardin stávam vyznávačom racionálneho ponímania sveta. Čím som však starší, tým viac sa, paradoxne, kloním k tomu, že je veľa vecí, ktoré človek nedokáže pochopiť,“ vravel v knihe.

Podľa vlastných slov sa posunul „k pohľadu uveličeného starca, ktorý stále viac spoznáva Božiu veľkosť prítomnú v jeho stvoreniach“. Viac sa utieka do samoty, vychutnáva Božiu prítomnosť v prírode a modlí sa.

Ruženec ako hudba v pozadí

Na našu otázku, či sa modlí viac ako kedysi, reagoval slovami „omnoho viac“. Modlitba je podľa neho ako hudba, „ako keď si pustíte Haydna, na jej pozadí vediem dialóg s Bohom. Pretože keď človek na Pána Boha stále iba hovorí, často už nevládze počúvať odpovede na otázky“.

V knižnom rozhovore sa vyjadril aj k svojmu vzťahu k svätej omši a modlitbe ruženca. Hovoril, že za posledné roky pochopil, že jeho strýko Silvo mal pravdu, keď vravieval, že deň bez svätej omše nestojí za veľa.

„Chodím úplne na tú prvú o trištvrte na šesť, keď výnimočne zaspím, idem na šiestu.

Potom sa ešte o tretej popoludní modlím k Božiemu milosrdenstvu modlitbu Faustíny Kowalskej, je to taký skrátený ruženec. Ten klasický mariánsky ruženec mi pomáha ako hudba. Je to, akoby som počúval Haydnovu Stabat Mater,“ rozprával.

Priznal, že ruženec najprv neznášal, pripadalo mu to ako „verklík pre staré babky“. Za zmenu prístupu k tejto mariánskej modlitbe vďačí jednému kňazovi, ktorý hovoril, že ani on túto modlitbu nemusel, ale keď ju začal vnímať ako hudbu v pozadí, tak pri nej zostal.

„Povedal mi ešte jednu zaujímavú vec. Opýtal sa ma, či mi padne dobre, keď mi manželka povie, že ma má rada. Hovorím, samozrejme. A on na to, no vidíš, tak to je ruženec. Povieš Panne Márii desaťkrát, že ju máš rád. Čo je na tom zlé?“

Čítajte tiež

Komentár

Vladimír Krčméry Lekár, na ktorého dielo môže byť táto krajina hrdá

Jozef Majchrák

Niekoľko viet za profesorom Krčmérym.

V našej knihe sme sa venovali predovšetkým rôznym epidémiám, ktoré profesor Krčméry za svoj život zažil.

Svoju kresťanskú vieru nezaprel ani pri riešení koronavírusovej pandémie na Slovensku. Viackrát sa verejne vyjadril, že niektoré veci sa nedajú racionálne vysvetliť a vidí za nimi zásah vyššej moci. Pýtali sme sa ho preto na reakcie na takéto výroky.

„Chcel som nimi povedať, že čím som starší a čím viac som toho videl, tým viac vecí si nedokážem racionálne vysvetliť. Nielen v súvislosti s epidémiami, ale celkovo z medicíny. Tak ako si štyridsať rokov nevieme vysvetliť fenomén AIDS a Slovenska,“ hovoril.

Uznal, že keď povedal, že pri covide a Slovensku vidí aj nadprirodzený zásah, a spomenul kvapku Kristovej krvi, ktorá lietadlom obletela krajinu, očakával búrlivé reakcie. „Boli rôzne. Jedna liberálna novinárka mi povedala, že uznáva, že viera a veda nemusia byť v rozpore. Ale boli aj ľudia, ktorí volali do redakcií a žiadali, aby ,vypli toho blázna‘.“

A ako vnímal profesor Krčméry nebo?

„Človek sa teší na svet bez bolesti a sĺz. Po tejto stránke je to radostné očakávanie, lebo všetci vieme, že tam pri nebeskom Otcovi a našich milých bude lepšie. Nie je o čom sa tu presviedčať.“

V profesorovi Krčmérym odišiel do večnosti nielen intelektuál a zakladateľ humanitárnych projektov, ale aj človek, ktorý bral svoju vieru vážne a s odvahou o nej hovoril vo verejnom priestore.