Svet kresťanstva Názory 01. január 2023

Cirkev 30 rokov po Kde sú dnes proroci

Imrich Gazda
Imrich Gazda

Kým biskupov počuť akosi tichšie, „Božími hlasivkami“ sa stali kňazi, zasvätené osoby aj mnohí laici. Je to dôvod na spokojnosť? 

Kým biskupov počuť akosi tichšie, „Božími hlasivkami“ sa stali kňazi, zasvätené osoby aj mnohí laici. Je to dôvod na spokojnosť? 

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Kde sú dnes proroci
Foto - Postoj/Andrej Lojan

Keď kostolné zvony 1. januára 1993 ohlasovali zrod samostatnej Slovenskej republiky a bratislavsko-trnavský arcibiskup metropolita Ján Sokol vítal na slávnostnej omši v Dóme sv. Martina v Bratislave najvyšších politických a spoločenských predstaviteľov, bol to pre slovenskú cirkev silný moment zadosťučinenia.

Po štyroch desaťročiach prenasledovania a útlaku bola práve cirkev tou, ktorá už mala vykročené na novej ceste, zatiaľ čo rodiaci sa štát na ňu ešte len nastupoval.

Samostatná slovenská cirkevná provincia existovala už od roku 1977, krátko pred Novembrom 1989 dostala svojho prvého arcibiskupa metropolitu a v roku 1991 aj prvého kardinála.

V čase, keď sa politické štruktúry Slovenskej republiky ešte len formovali, boli už obsadené všetky biskupské stolce.      

Arcibiskup Sokol sa tak auditóriu v bratislavskom dóme mohol prihovárať vzletne a sebavedome: „Hore srdcia, bratia a sestry! Preč s pesimizmom! Naplňme sa kresťanským optimizmom a radostnou blahozvesťou evanjelia! Takto začínajme prvé hodiny našej samostatnosti!“

No uplynulo len niekoľko mesiacov a obsah i tón sa zmenili. „Konferencia biskupov Slovenska vyjadruje svoje znepokojenie nad tým, že vo vážnej spoločenskej situácii ochromenia ekonomiky, rozvratu a všeobecného úpadku všetkých základných hodnôt pretrvávajú naďalej v spoločnosti javy, ktoré súčasný nepriaznivý stav ešte viac zhoršujú,“ napísali slovenskí biskupi v spoločnom vyhlásení v novembri 1993.

A pokračovali slovami, ktoré by obstáli aj dnes: „KBS vyjadruje svoje znepokojenie nad tým, že pred tvárou širokej verejnosti sa odohrávajú otvorené konflikty najvyšších predstaviteľov štátu, ktoré sú vzdialené základným normám slušnosti. (...) Cirkev musí byť svedomím spoločnosti, citlivo zviditeľňovať svoje učenie a upozorňovať na to, že ide o človeka a jeho dôstojnosť.“

Tieto momentky dokazujú, ako dynamicky a často aj kriticky sa vyvíjali prvé mesiace a roky samostatnej republiky. No svedčia aj o inom.

Neprehliadnuteľný a nezastupiteľný

Prvá generácia ponovembrových biskupov zďaleka nebola jednoliatym ani bezchybným celkom. Diecézni biskupi Korec, Sokol, Baláž, Tondra, Tkáč, Kojnok a Hirka však boli poväčšine výraznými osobnosťami so silnými životnými príbehmi.

Aj keď jednotlivo vedeli šliapnuť mimo, a neraz poriadne, spoločne ako biskupská konferencia si dokázali udržať správny smer, vzájomne sa povzbudzovať aj korigovať.       

Keď to bolo potrebné, nebáli sa verejne vystúpiť a otvorene pomenovať spoločenské nešváry. Cítili zodpovednosť nielen za cirkev, ale aj za rodiaci sa štát, vnímali očakávania, ale aj podporu tisícok ľudí. A nielen veriacich.

Pastierskych listov, vyhlásení a stanovísk k spoločensko-politickým otázkam bolo počas prvých dvoch ponovembrových dekád toľko, že sa nahlas uvažovalo, či to už biskupi nepreháňajú. Ich hlas v spoločnosti bol však neprehliadnuteľný a nezastupiteľný.

Po nástupe druhej generácie biskupov, ktorá vedie slovenskú cirkev dodnes, sa však tento hlas akosi vytratil. Nezmizol, ale výrazne zoslabol.

Nahlas nekritizovať, potichu rokovať

Za zmenou verejného vystupovania KBS treba vidieť súbeh viacerých dôležitých okolností.

Slovenská republika postupom rokov prekonala prvé detské choroby, zbavila sa smrteľného ohrozenia v podobe mečiarizmu, prešla ekonomickou transformáciou a v čase, keď dosiahla vek dospelosti, už bola pevne integrovaná do euroatlantických štruktúr.

Dôvody vyjadrovať sa k závažným spoločensko-politickým témam tak postupne ubúdali.

Bolo to zhruba v čase, keď sa k moci dostala prvá vláda Roberta Fica, a ten si dokázal nájsť s biskupmi obojstranne akceptovateľný modus vivendi.

Robert Fico s biskupskou konferenciou v zákulisí aktívne komunikoval, snažil sa vychádzať v ústrety jej požiadavkám a tak si u biskupov zabezpečil komfortnú pozíciu.Zdieľať

Fico s biskupskou konferenciou v zákulisí aktívne komunikoval, snažil sa vychádzať v ústrety jej požiadavkám a tak si u biskupov zabezpečil komfortnú pozíciu. Ak sa aj objavili nejaké výhrady, trojnásobnému premiérovi boli komunikované mimo svetiel reflektorov.     

Práve v tomto období došlo aj k veľkej cirkevnej reorganizácii – deleniu diecéz a eparchií, do ktorých čela sa postupne dostali najmä dovtedajší pomocní biskupi. A tí už nabehli do nového systému „nahlas nekritizovať, potichu rokovať“. Niektorí boli preň priam stvorení, iní sa mu rýchlo prispôsobili. 

(Komunikačné) stratégie, ktoré fungujú v dobrých časoch, sú však v dobe nepohody nedostatočné až kontraproduktívne. A také obdobie prežívame aj dnes.

Domáce politické zemetrasenie v roku 2018 vynieslo k moci nestabilnú vládnu garnitúru, celosvetovú pandémiu vystriedala vojna za našimi hranicami, ktorej ekonomické dosahy už pociťujú všetky domácnosti.

Ten povestný „hlas volajúci na púšti“ zo strany biskupov však v tejto zložitej dobe nepočuť. A vôbec tu nejde o lacné kritizovanie, moralizovanie či, naopak, chlácholenie. Ide o viac.

Božie hlasivky

„Kde sú dnes proroci?“ opýtal by sa zosnulý kňaz a biblický teológ Jozef Leščinský. „Priznajme si, ako nám všetkým dobre padne, keď uprostred všeobecnej banality narazíme na originálny prameň myslenia a konania. Vtedy sa podivuhodne aj v nás rodí dávno stratený svet a zapaľuje sa dávno vyhasnutý plameň.“

A vo svojej zbierke teologických esejí nazvanej Perlový náhrdelník dodáva: „Ale na to, aby Boh prehovoril v konkrétnom čase a krajine, potrebuje niekoho, kto by mu prepožičal svoje hlasivky, aby jeho slovo mohli všetci počuť.“

V posledných rokoch je stále viac zjavné, že „Božími hlasivkami“ sa v mnohých prípadoch stávajú obyčajní diecézni či rehoľní kňazi, zasvätené osoby, ale aj laici a laičky. Ich charizma sa prejavuje rôznymi spôsobmi – vedením pestrej palety spoločenstiev, evanjelizáciou, kázaním a písaním, ale aj vzájomným sieťovaním, organizovaním a mobilizovaním verejnej mienky.       

V drvivej väčšine prípadov ide o ľudí, ktorí sú pevne zakorenení v cirkvi a napojení na jej vedenie, takže nedochádza k napätiu, ale súčinnosti medzi hierarchiou a charizmou.

Istým spôsobom sa tak nadväzuje na dedičstvo podzemnej cirkvi, ktorej generáli sa mohli oprieť o hustú sieť aktívnych jednotlivcov a stretiek.

S tým však súvisí jedno vážne riziko – falošné uspokojenie. Sú situácie, keď aktívny postoj angažovaných laikov jednoducho nestačí, biskupi to nemôžu nechať len na nich, ale verejne musí zaznieť aj jasný hlas pastierov. Tak ako sme to videli v minulosti.    

Rezignovať na to by znamenalo nielen vzdať sa jedného z výdobytkov Novembra, ale bolo by to najmä spreneverenie sa vznešenému poslaniu učiť, posväcovať – a viesť.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0