Hrdinský príbeh misionára Jána Kellnera Túžil hlásať evanjelium v Sovietskom zväze, zastrelili ho ako 28-ročného

Každý článok má svoj príbeh. Väčší či menší. Ani tento nie je výnimkou.

Keď som na jar 2021 spracoval a zverejnil životný príbeh zakladateľa Pápežského ruského kolégia v Ríme Vendelína Javorku, v ktorom som spomenul aj jedného z absolventov kolégia, kňaza Jána Kellnera, ozval sa mi jeho prasynovec Martin Lukačišin.

„S osobou Jána Kellnera ma zoznámil môj dedko Michal, ktorý bol z maminej strany mladším bratom otca Jána. Dedkovi veľmi záležalo na tom, aby obeť jeho brata nezapadla prachom. Oslovilo ma, že aj v starobe v tomto smere vyvíjal iniciatívu, a keď organizoval inštalovanie pamätného obrazu v kostole v jeho rodnej obci, zapojil ma ako chlapca do prípravy,“ napísal mi Martin Lukačišin, ktorý ako biochemik pôsobí v Izraeli.

Poďakoval som sa mu s tým, že niekedy sa rád k životnému príbehu jeho prastrýka vrátim.

Opätovne mi ho túto jeseň pripomenul arcibiskup Cyril Vasiľ, ktorý v Černovej pri Ružomberku slávil svätú omšu pri príležitosti 140. výročia narodenia Vendelína Javorku, miestneho rodáka a člena Spoločnosti Ježišovej. V následnom príhovore pri pamätníku pátra Vendelína sa zmienil aj o ďalšom „neznámom hrdinovi“ – Jánovi Kellnerovi.

Krátke svedectvá Martina Lukačišina aj Cyrila Vasiľa nájdete nižšie v rámčeku. 

Obom patrí vďaka za to, že v dňoch 110. výročia narodenia Jána Kellnera mohol vzniknúť tento článok.

Z Levoče do Ríma

Ján Kellner sa narodil 26. decembra 1912 v obci Hradisko neďaleko Levoče. Mal staršiu sestru Annu a mladších súrodencov Michala, Andreja a dosiaľ žijúcu Elenu (92 rokov).

Po skončení piatich ročníkov základnej školy pokračoval na osemročnom gymnáziu v Levoči, kde si ho všimol učiteľ náboženstva a pápežský prelát Ignác Lihosith.

Keď sa dozvedel o Jánovej túžbe stať sa kňazom, odporučil ho svojmu priateľovi Vendelínovi Javorkovi, ktorý v tom čase v Ríme zakladal Pápežské ruské kolégium (tzv. Russicum).

Stratený v gulagoch Vychovával misionárov pre boľševické Rusko, sám skončil na Sibíri

Imrich Gazda

Jezuita Vendelín Javorka bol presvedčený, že Slováci sú povolaní darovať kňazov ruskému národu.

Na rímske štúdiá nastúpil Ján Kellner v roku 1931, pričom jeho rodičia Ondrej a Mária (rodená Brincková), roľníci z chudobných pomerov, si kvôli tomu museli vziať pôžičku, ktorú splácali niekoľko rokov.

Po štúdiu filozofie a teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite pokračoval na Pápežskom východnom inštitúte. V tom čase do časopisu Zamitky, ktorý tvorili študenti ruského kolégia, napísal:

„Spočiatku nebolo na Russicu ľahké zosúladiť zvyčajnú formáciu kandidátov na kňazstvo so špeciálnymi požiadavkami východného obradu a zavádzať zvyky, ktoré by nám priblížili našu budúcu prácu medzi Rusmi, a to najmä preto, lebo väčšina z nás bola latinského obradu a nebola ruského pôvodu. Nadovšetko sme však vďační za domácku atmosféru, ktorú (rektor V. Javorka, pozn.) vytváral počas svojho tunajšieho pobytu a ktorá ešte stále trvá.“

Z jeho pobytu v Ríme je zachovaná aj pohľadnica adresovaná bratovi Michalovi, ktorá svedčí o hĺbke a úprimnosti viery otca Jána:

„Milý Mišku. Zašilám ci osobne serdečný pozdrav – bratský i úprimný. Vidziš, ty teraz ši už vekši i od hlapcoch neraz budzeš čuc nečisté reči, ňedobre rady. Nedaj še svejsc, budz čisty z lásky ku Pánu Ježišu i svojich kamaratoh, ked ši z jednym, abo s druhým sám možeš napomenuc k čistému životu; žeby nehrešili, britké slová nerečovali. Hoc ši i vo švece, možeš byc apoštolom Krista Pána i možeš mladé duše k ňemu pricahnuc. On ci napomože, budze mac rad i budze ce žehnac. Tvoj Jančo.“

Páter Vendelín Javorka (v strede) so spolupracovníkmi a študentmi Russica v roku 1932. Ján Kellner úplne vpravo. Zdroj: archív rodiny Kellnerovej

Kňazskú vysviacku v byzantsko-slovanskom obrade Ján Kellner prijal 1. januára 1937, krátko po dosiahnutí kánonického veku 24 rokov, v Chráme sv. Antona Veľkého, ktorý je súčasťou Russica.

Svätiteľom bol biskup Alexander Jevrejinov, jezuita, ktorý pred prijatím katolíckej viery pôsobil v diplomatických službách cárskeho Ruska. Niekoľko dní predtým vysvätil za kňaza aj Kellnerovho spolužiaka a dobrého priateľa Teodora Romžu, neskoršieho biskupa Mukačevskej eparchie, ktorý bol v roku 1947 zavraždený sovietskou tajnou službou. 

Primičnú liturgiu v rodisku slávil otec Ján v Kostole Ducha Svätého v Levoči až po niekoľkých mesiacoch – 25. júla 1937. Na primičný obrázok si vybral postavu Krista na kríži od Fra Angelica a citát z proroka Izaiáša (5, 4): „Et quid debui ultra facere et non feci? – Čo som mal ešte urobiť, a neurobil som?“

Po prestupe do Gréckokatolíckej cirkvi bol otec Ján inkardinovaný do Prešovskej eparchie, na ktorej čele stál blahoslavený Pavol Peter Gojdič.

Mladého kňaza chceli predstavení po dokončení rímskych štúdií v roku 1938 vyslať najprv na Podkarpatskú Rus, ale napokon svoje rozhodnutie zmenili a poslali ho zbierať skúsenosti do ruskej katolíckej farnosti v Prahe, ktorú v tom čase viedol nemecký augustinián a znalec kresťanského východu Alfons Mitnacht.

Aj keď v Prahe pôsobil otec Ján len jeden rok, vďaka živým kontaktom s ruskými prisťahovalcami, ktorí na vlastnej koži zažili komunistický režim, získal veľa poznatkov o Sovietskom zväze a prístup k sovietskej literatúre.

Pre hrozby zo strany gestapa sa v septembri 1940 vrátil z protektorátu na Slovensko a nakrátko sa zamestnal v papierenských závodoch v Ružomberku.

„Vďaka svojim osobným kontaktom pomohol Nikolajovi Onufrijevičovi Losskému, významnému ruskému náboženskému filozofovi a teológovi, aby mohol za slovenského štátu prednášať na Slovenskej univerzite v Bratislave,“ pripomínajú Matúš Marcin a Jaroslav Pasok v publikácii Otec Ján Kellner, mučeník za jednotu cirkvi (Petra, 2021). 

Fotografia po primičnej liturgii v Levoči. Vedľa novokňaza sedia rodičia Ondrej a Mária, vľavo hore sú jeho spolužiaci jezuiti z Russica: Jerzy Moskwa, ktorý bol neskôr rovnako ako Ján Kellner zastrelený, a Viktor Novikov, ktorý strávil dlhé roky v gulagoch. Zdroj: archív rodiny Kellnerovej

Prekročenie sovietskej hranice a zadržanie

Začiatkom decembra 1940 otec Ján zavítal do Levoče, aby sa stretol so svojou rodinou. Naposledy. V tom čase už dolaďoval posledné detaily plánu, pre ktorý sa rozhodol ešte v Russicu – prekročiť hranice Sovietskeho zväzu a ohlasovať tam evanjelium. Hlboko veril v naplnenie fatimského posolstva o obrátení Ruska a osobne chcel byť tomu nápomocný.

O svojom úmysle informoval aj kardinála Tisseranta, prefekta vatikánskej Východnej kongregácie, ktorý jeho ceste požehnal.

„Vendelín Javorka, samozrejme, vedel o plánovanom prechode cez hranice. Bol dobre informovaný od svojho jezuitského kolegu Rudolfa Mikuša. Otec Ján sa na prechod dobre pripravil, a aby Sovietom sťažil identifikáciu svojej osoby, mal vystavený pas a iné dokumenty na meno Brincko, čo bolo dievčenské meno jeho matky,“ približujú detaily Marcin a Pasok.

Z Levoče vyrazil 6. decembra a dva dni nato sa na území Podkarpatskej Rusi, ktoré vtedy okupovalo Maďarsko, stretol so svojím priateľom Teodorom Romžom. V liste z 19. mája 1941 zaslanom do Ríma o tomto stretnutí referoval takto:

„Bol u mňa 8. decembra doobeda. Jeho počínanie som považoval za nereálne kvôli niekoľkým príčinám a situácii, radil som mu, aby uskutočnenie svojho zámeru odložil o niekoľko mesiacov. Ale on bol neoblomný a mne nezostalo nič iné než dať mu niekoľko rád a pokynov. Poslal som ho za jedným naším kňazom (išlo o Jozefa Borovského pôsobiaceho v obci Latorka, pozn.), ktorý mu pomohol dosiahnuť cieľ. Takže z tejto strany bolo všetko v poriadku. Ale čo sa dialo ďalej, nič neviem.“

A o niekoľko riadkov Teodor Romža pokračoval:

„... vždy bol oddaný našim záležitostiam. Jeho odvaha, jeho pripravenosť na obetu a láska k dušiam dokazujú, že je naplnený Kristovým duchom. Stál som pred touto veľkou dušou s modlitebnou úctou. Áno! On bol vždy taký, ale teraz je to oveľa hlbšie.“

Nielen Romža, ale ani nikto ďalší na Slovensku ani v Ríme netušil, že v tom čase už otec Ján sedel v sovietskom väzení a pripravoval sa na najhoršie.   

Ikona bl. Teodora Romžu, ktorá sa nachádza v užhorodskej katedrále. Po stranách sú zobrazené udalosti z jeho života až po beatifikáciu vo Ľvove pápežom Jánom Pavlom II. v roku 2001. Tretia udalosť zhora na ľavej strane zobrazuje rozlúčku Teodora Romžu s Jánom Kellnerom pri odchode do Sovietskeho zväzu. Otec Teodor má nad hlavou svätožiaru a pred menom otca Jána je napísané „kňaz mučeník“.

Otca Jána zatkli hneď po nočnom prekročení hranice v obci Kryvka. Vo výpovedi miestneho roľníka, ktorý ho udal, sa píše:

„... spozoroval som v dedine neznámeho človeka, ktorý prichádzal od hraníc. Zastavil som ho a spýtal sa: ‚Kto ste?‘ Neznámy mi odpovedal, že ide spoza hraníc a chce sa dostať do Turky alebo do Ľvova. Pretože som sa rozhodol odovzdať ho hliadke, pozval som ho k sebe domov, aby som ho zdržal. Keď neznámy vošiel dnu, začal ma prosiť, aby som ho doviedol do Turky alebo do Ľvova... 9. decembra o piatej ráno môj brat, po našej predchádzajúcej dohode, vyviedol neznámeho po ceste. Ja som medzitým odišiel na koni na strážnicu, kde som politrukovi oznámil, že sme zadržali nejakého narušiteľa.“

Otca Jána najprv vypočúvali v neďalekom meste Skole, odkiaľ putoval do väzníc v Drohobyči, Žytomyre a odtiaľ 5. mája 1941 do Kyjeva. Mesiac nato bol obvinený z nelegálneho prekročenia hraníc, z pokusu zatajiť svoje pravé priezvisko, z ohovárania Sovietskeho zväzu a antisovietskej aktivity na Západe.

Všetky podrobnosti sa nachádzajú v spise Ján Andrejevič Brincko – Keľner č. 12, 64851, 66198, ktorý je uložený v Ústrednom štátnom archíve politicko-spoločenských organizácií Ukrajiny v Kyjeve.

Z neho vyplýva aj to, že otec Ján vypovedal otvorene a priamo. Priznal, že sa chcel dostať do Moskvy, „nájsť si prácu v hocijakom závode a potom navštevovať zhromaždenia vládnucich bezbožníkov a vystupovať tam s kritikou ateizmu“ a „ohlasovať učenie Krista medzi mládežou, aby napomáhal dielo zjednotenia cirkví“, pretože „nezávisí všetko iba od materiálno-ekonomických podmienok, tieto nestačia na morálne zdokonaľovanie ľudstva a je nutné prizvať na pomoc aj náboženstvo“.

Matúš Marcin a Jaroslav Pasok uvádzajú, že „vyšetrovateľov zaujímali aj priezviská známych v Prahe, Bratislave, Paríži a Moskve. V jeho spise sa objavujú rôzne priezviská ľudí, medzi nimi aj priezviská odchovancov Russica, ale len tých, ktorí boli v bezpečí. Napríklad o otcovi Pietrovi Leonim a iných, o ktorých vedel, že sú v ZSSR, sa nezmienil, aby ich takto chránil“.    

Archívna správa o poprave Jána Kellnera. Zdroj: archív rodiny Kellnerovej

Poprava

Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. júna 1941 dostali veci rýchly spád. Moskovské riaditeľstvo NKGB narýchlo nariadilo prejsť spisy všetkých väzňov a urobiť zoznamy tých, ktorí majú byť zastrelení.

V kyjevskom väzení bolo v tých dňoch popravených viac ako 400 ľudí – medzi nimi 7. júla aj otec Ján Kellner. V tom čase mal len 28 rokov.

„Bol to prvý mučeník z odchovancov Russica, ktorý svoje svedectvo viery spečatil mučeníckou smrťou. Po ňom nasledovali ďalší: Ján Kellner a Jerzy Moskwa, SJ, boli zastrelení; Teodor Romža bol zavraždený; Fabian Abrantowicz zomrel v gulagu; Paul Chalair, Walter Ciczek, SJ, Vendelín Javorka, SJ, Pietro Leoni, SJ, Jean Nicolas a Viktor Novikov, SJ, po dlhoročných väzeniach a pracovných táboroch boli nakoniec zo Sovietskeho zväzu deportovaní,“ sumarizujú Marcin s Pasokom.

Miesto, kde je otec Ján Kellner pochovaný, nebolo dodnes nájdené. S najväčšou pravdepodobnosťou sa nachádza v niektorom z masových hrobov.

Ukrajinskou prokuratúrou bol oficiálne rehabilitovaný 16. júla 1989.